R. SOBOTA: V múzeu bude beseda s V. Lehotaim, autorom výstavy Malenkij robot

RIMAVSKÁ SOBOTA – O smutných a krutých osudoch ľudí, ktorí prežili zajatecké tábory, bude hovoriť na besede v Gemersko-malohontskom múzeu (GMM) v Rimavskej Sobote Vladimír Lehotai, autor výstavy Malenkij robot (1945 – 1949). V zajatí sovietskych lágrov. Priblíži tiež vlastné skúsenosti a zážitky z výskumnej cesty na Ukrajinu, z doneckej oblasti, z oblasti bývalých zajateckých táborov. Vstup na besedu, ktorá sa koná v pondelok 27. novembra o 14:00, je zdarma.

„V. Lehotai desiatky rokov zhromažďuje informácie o lágroch od bývalých väzňov. Od detstva prejavoval o tému veľký záujem, pretože aj jeho príbuzní boli odvlečení. V roku 2011 dokonca odcestoval na Ukrajinu, aby na vlastné oči videl miesta bývalých zajateckých táborov,“ uviedla PR referentka GMM Martina Oštrom Mareková.

Výsledky výskumu V. Lehotaiho boli v roku 2015 publikované v zborníku GMM „Gemer-Malohont“. Tohto roku, spolu s fotografiami a dokumentárnym videofilmom Ártatlan bűnösök. Gömöriek a szovjet lágerekben /Nevinní vinníci. Gemerčania v sovietskych lágroch/, boli prezentované na spomínanej výstave Malenkij robot.

„Témou výstavy sú udalosti po skončení druhej svetovej vojny, keď na oslobodené územie Slovenska prichádza Červená armáda. Na základe rozkazu č. 0060 má odvliecť civilných občanov nemeckého a maďarského pôvodu z územia Maďarska a z južnej časti Československa do Sovietskeho Zväzu na nútené práce, na tzv. „malenkij robot“ (malú robotu),“ vysvetlila Oštrom Mareková.

Toto nariadenie sa podľa jej slov týkalo predovšetkým obcí Veľký Blh, Uzovská Panica, Štrkovec, Včelince, Abovce, Hubovo, Lenka, Riečka, Kráľ a Tornaľa. „Ľuďom bolo povedané, že pôjdu do Miškovca (Miskolc) na dva týždne odpratávať ruiny a onedlho sa vrátia domov,“ pokračovala referentka a dodala, že mnohí sa však už nikdy nevrátili.

„Boli odvlečení na Ukrajinu, cestovali 17 dní v dobytčích vagónoch. Bývali v barakoch, pracovali v uholných baniach, hladovali. Niektorí po roku mohli prísť domov, iní tam pracovali dva roky,“ priblížila Oštrom-Mareková s tým, že až v roku 1949 boli aj poslední obyvatelia Gemera-Malohontu prepustení.

„Po návrate domov o pomeroch v lágroch nemohli hovoriť. Na ich osudy sa malo zabudnúť. Domov sa vrátili ľudské trosky, čo bolo dôkazom neľudských podmienok zajateckých táborov,“ zakončila.