KLAUDIA KOVÁCSOVÁ: Môj pracovný deň hovorcu je stále iný (rozhovor)

FIĽAKOVO – Vytvorenie samostatného postu hovorcu mesta bolo jednou z noviniek, ktorú v uplynulom období zaviedla samospráva Fiľakova pod vedením primátora Attilu Agócsa. Desaťtisícové mesto tak v tomto smere predbehlo aj dvojnásobne väčšie sídla v okolí, akými sú Lučenec či Rimavská Sobota. Zároveň je stále jediným na juhu Banskobystrického kraja (BBSK), ktoré má vytvorenú takúto pozíciu a hovorcovské povinnosti nevykonáva iný zamestnanec popri svojej hlavnej pracovnej činnosti.

V tejto súvislosti sme preto o interview požiadali samotnú hovorkyňu mesta, ktorou je 28-ročná Fiľakovčanka Klaudia Kovácsová. V rozhovore sa dozviete, čo je obsahom práce hovorcu, či je vo Fiľakove dostatok tém, ktoré môže médiám a verejnosti prezentovať, ale aj to, aké vlastnosti by podľa nej mal mať dobrý hovorca.

Mnohí ľudia možno nemajú presnú predstavu o tom, čo vlastne hovorca robí. Môžete priblížiť svoje pracovné povinnosti a načrtnúť, ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Na tejto práci sa mi najviac páči to, že sa nedá úplne presne špecifikovať. Ani u nás v regióne s tým ľudia či samosprávy nemajú veľmi skúsenosti. Moja funkcia je však vytvorená tak, že je zameraná celkovo na komunikáciu, či už so širšou verejnosťou, s médiami, prípadne s inými samosprávami.

Preto je aj môj pracovný deň stále iný, podľa toho čomu sa venujem. Tým, že je celá komunikácia mesta podo mnou, som aj šéfredaktorkou našich mestských novín Fiľakovské zvesti. Sú teda obdobia, kedy do nich zháňam materiály a venujem sa ich grafickému zalamovaniu. Prípadne, keď prídu nejaké otázky od novinárov, tak na ne odpovedám. Každý týždeň sa snažím nájsť aj nejakú tému na tlačové správy mesta. V prípade potreby mám na starosti aj tlačové besedy a mestské akcie, kde sa niečo otvára alebo začína rekonštruovať. Mojou agendou je aj transparentnosť mesta či vedenie mestskej kroniky. Je to teda také variabilné, „zmeska“ všetkého od PR po noviny.

Fiľakovo nie je veľké mesto a nezainteresovaní by mohli povedať, že sa v ňom toho veľa neudeje, o čom by sa dalo písať. Nemáte problém s materiálom do tlačových správ, keď ich vydávate každý týždeň?

Trochu som sa toho obávala, keď som začínala. Je to však opačne, vždy sa nájde niečo, nejaká maličkosť. Samozrejme, treba mať na to aj inštinkt, keďže nad niektorými vecami by mnohí mávli rukou, že to nie je zaujímavé. Keď však idem po nejakej téme a zhováram sa s ľuďmi, vždy sa vyskytne niečo zaujímavé, na čom viem správu založiť.

Takže, aj napriek tomu, že sme malé mesto, vždy sa tu niečo deje, na čom sa dá stavať. Je to, samozrejme, aj vďaka takému vedeniu, aké tu je. Keby zaspali na vavrínoch, tak by som asi nemala toľko práce ako mám. Našťastie, aj vďaka nemu nemám núdzu o témy.

Mnohí bežní ľudia ale i novinári hovoria, že po zmene na primátorskom poste sa zmenila nielen komunikácia fiľakovskej samosprávy, ale aj celkový prístup, veď napríklad v rebríčku Otvorená samospráva mesto poskočilo z 51. priečky v roku 2016 na aktuálnu 14., čo je najvyššie spomedzi okolitých miest. Vnímate to tiež takto?

Áno, keby nebolo vedenie mesta také, aké je, tak tu ani ja nie som. S primátorom A. Agócsom som pravidelne prichádzala do kontaktu ešte ako novinárka, viac som sa spoznala s ním i so širším vedením mesta. Ich názory a postoje mi boli veľmi sympatické a ako rodenú Fiľakovčanku ma potešilo, že mesto napreduje a niekam smeruje. Preto som aj prijala ponuku, ktorá neskôr prišla na túto pozíciu.

Určite nechcem zatracovať predchádzajúce vedenie mesta, vtedy som sa možno o to ani až tak nezaujímala ako teraz, ale vnímam to tak, že politika mesta sa úplne zmenila. Toto vedenie pochopilo aj dôležitosť komunikácie. Pretože možno aj predtým sa diali rôzne zaujímavé veci, žiaľ, nedostali sa na povrch a to bolo veľké mínus.

Boli ste novinárkou, teraz ste hovorkyňou, môžete teda túto problematiku posúdiť z dvoch strán pomyselnej barikády – je podľa vás vhodné, aby aj mestá veľkosti do 20 000 či 25 000 obyvateľov mali samostatných hovorcov?

Ja si myslím, že je to nevyhnutnosť. Aj ako novinárka som sa potýkala s tým, že keď nie je v samospráve človek, ktorý sa tomu rozumie, má čas a energiu hľadať, pátrať a odpovedať, tak je to problém. Niekedy som dostávala odpovede na svoje otázky aj po týždni alebo dvoch, občas boli len dvojslovné či trojslovné. Nič som sa z nich nedozvedela, lebo proste to nebola agenda toho človeka, ktorý odpovedal, mal to len popri niečom inom.

Preto je veľmi dôležité, aby bol na meste nejaký človek, ktorý zodpovedá za komunikáciu. Tá nie je len o médiách a o tom, aby si mesto robilo dobré meno, ale aj o tom, aby ľudia vedeli, čo mesto robí. Lebo niekedy to zvonka môže vyzerať tak, že sa v podstate nič nedeje, ale je tam množstvo procesov, ktoré treba odkomunikovať. Už teraz viem s určitosťou povedať, že to má pre ľudí význam. Nálada v meste je lepšia, ľudia viac vidia do práce vedenia, vedia sa včas vyjadriť a sú spokojnejší.

Určite by som to odporúčala aj v prípade, ak samosprávy už majú vlastné mestské médiá, napríklad mestské noviny. To sú podľa mňa málo využívané platformy, kde by sa dalo oveľa lepšie komunikovať s obyvateľmi. Keď nejaký človek má skúsenosti a je to jeho náplň práce, iba tomu sa venovať, tak to prináša veľké pozitíva.

Odchod mladých ľudí z našich regiónov už možno nie je až takým vypuklým problémom ako v minulosti, stále však veľa perspektívnych ľudí v mladom veku odchádza na západ Slovenska či do zahraničia. Neľutujete, že ste zostali vo Fiľakove a profesijne sa zviazali s týmto mestom?

Neľutujem, lebo jednak som veľký lokálpatriot a stále ma to tak trochu bolelo, že naše mesto nieslo akúsi stigmu rómskeho, málo sa rozvíjajúceho mesta. Ja som v ňom videla veľký potenciál a viem, že keď schopní ľudia odídu, tak región bude čoraz viac upadať. Uvedomovala som si to a cítila som istú zodpovednosť za to, ostať tu a v rámci svojich schopností a možností s tým niečo urobiť.

Je to ťažšia cesta, veď vieme, aké sú tu vo všeobecnosti platové podmienky, vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, ale pokiaľ by každý zvolil cestu odchodu, tak by sme tu nemali budúcnosť.

Aké vlastnosti by na základe vašich novinárskych aj hovorcovských skúseností mal mať hovorca?

Určite by mal byť flexibilný a neodkladať veci na neskôr, pretože to sa pri tejto práci nevypláca. Treba vedieť reagovať hneď, treba byť tiež vytrvalý, keďže niekedy sa informácie ťažšie zháňajú a pokiaľ hovorca danej tematike až tak nerozumie, musí po tom ísť a pátrať. Mal by mať podľa mňa aj skúsenosť s písaním. Nemusí to byť čisto novinárčina, ale nejakú redaktorskú prax by mal mať. Musí totiž vedieť odkomunikovať veci tak, aby im porozumel úplne každý.

Komunikačné schopnosti sú teda základ, ale určite treba aj veľkú dávku trpezlivosti a udržať si svoj temperament v niektorých situáciách. Ja ako hovorca mám na starosti aj sociálne siete a médiá, čiže facebookovú stránku mesta, ktorú som rozbehla. Práve tam sa stretávame aj s menej pozitívnymi komentármi, ktoré sa častokrát nezakladajú na pravde. Treba tam vedieť reagovať tak, aby si človek pri tom udržal nervy na uzde a uviedol veci na správnu mieru.

Aká bola doteraz vaša najťažšia skúsenosť v pozícii hovorcu?

Asi to bolo výjazdové rokovanie vlády v roku 2018, ktoré bolo pre nás všetkých veľmi náročné na prípravu. Nikdy tu taká udalosť nebola a ja som na tomto poste ešte len začínala, bola som tu necelého polroka, navyše som v tom čase bola naozaj veľmi chorá.

Je to vaše vysnívané povolanie, alebo existuje iná pracovná pozícia, na ktorej by ste chceli pôsobiť?

Dlho, už od detstva, som chcela robiť s umením. Videla som sa ako galeristka alebo kunsthistorička, to bol môj najväčší sen. Ale od toho som už upustila a zostalo to skôr v roli koníčka. Odkedy som však začala robiť túto prácu, vidím v tom veľký zmysel a budúcnosť. Viac mi to „sadlo“ ako tá bežná novinárčina, ktorú som robila. Viem si preto predstaviť, že by som to robila dlhodobo a snažila sa to posunúť na ešte vyššiu úroveň.

Hovoríte, že ste lokálpatriot. Čo máte vo Fiľakove najradšej?

To, čo ma asi vždy fascinovalo najviac, je ten kultúrny duch mesta. Myslím tým nielen podujatia, ale aj pamiatky – je tu hrad či kaštiele, čo mi tiež trochu trhá srdce, že niektoré sú v stave, v akom sú. Zato aj študujem to, čo študujem, pretože mi je to blízke.

Fiľakovo skrátka dýcha históriou šľachty a panských sídiel a mieša sa s dejinami Kovosmaltu, ktorý bol najväčším závodom svojho druhu v Československu. Mesto má zaujímavú atmosféru a zároveň ma vždy fascinovalo tunajšie spolužitie Slovákov a Maďarov, ktoré by som dávala za príklad všade, kde sa o tom rozpráva a nemajú s tým skúsenosť. Ja som tak Slovenska ako Maďarka, keďže otec je Maďar a mama Slovenka. Naozaj je tu tá palócka maďarská kultúra tak premiešaná so slovenskou, že je to veľmi rôznorodé a dodnes obe vedľa seba prežívajú, čo ma teší.

Aby sme nehovorili len o vašej práci a meste – čomu sa venujete vo voľnom čase?

Mojím najväčším koníčkom je čítanie, som taký fajný knihomoľ 🙂 Vždy ma zaujímala aj história, najmä tá regionálna. Som tiež zarytý fanúšik umenia. Mám rada aj hudbu, počúvam také špecifické žánre ako jazz a trip hop. Je to tiež cestovanie, ak je možnosť.

Klaudia Kovácsová študovala na fiľakovskom gymnáziu, kde zmaturovala na čisté jednotky. Ukončený má bakalársky stupeň odboru riadenie kultúry a turizmu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Popri práci hovorkyne externe pokračuje v magisterskom štúdiu tohto odboru.

Pracovne začínala ako barmanka vo Fiľakove, odkiaľ v roku 2015 postúpila priamo na post redaktorky Novohradských novín v Lučenci, kde pôsobila dva roky. Od septembra 2017 je hovorkyňou Fiľakova.