MADUAR: Hudba nás sprevádza celý život, zotrváme pri nej, kým budeme môcť (rozhovor)

RIMAVSKÁ SOBOTA – Vyše 33-ročnou bohatou históriou, pretkanou mnohými oceneniami, sa môže pochváliť najúspešnejšia rimavskosobotská skupina Maduar. Keďže v sobotu 18. mája 2019 veľkolepým koncertom v amfiteátri v Rimavskej Sobote zavŕšia svoju koncertnú šnúru a zároveň bude v Gemersko-malohontskom múzeu otvorená výstava pri príležitosti 25. výročia vydania ich prvého albumu I feel good, poprosili sme Juraja a Ladislava Matyinkóvcov o bilančný rozhovor.

Keď v R. Sobote naposledy vystupovala skupina Omega, robil si tlmočníka na úvodnej tlačovej konferencii s Jánosom Kóborom. Ten vtedy povedal, že Omegu zakladal vlastne len ako takú študentskú kapelu, s ktorou chcel hrávať počas štúdií a vôbec nemali nejaké dlhodobejšie plány. Vtedy si sa pri tlmočení len pousmial a povedal, že presne vieš, o čom hovorí, lebo podobné to bolo aj s Maduarom. Ako teda Maduar vznikol a aké ste vlastne mali na začiatku plány?

Juraj: János Kóbor vtedy ešte pridal poznámku, že to robili preto, aby mohli ohurovať dievčatá a spolužiačky, keďže vtedy už boli na vysokej škole. Boli teda starší ako my, pretože ja som mal v čase založenia Maduaru v roku 1986 len 11 rokov.

My sme ale kapelu nezakladali s tým, aby sme prečkali študentské časy. Skôr sme mali ambíciu, ako vtedy možno veľa sídliskových detí, že si založíme skupinu a ideme s ňou dobyť svet. V Rimavskej Sobote na to nebol veľmi príklad, takže to bol dosť odvážny cieľ. Snažili sme sa však a priebežne sme sa posúvali s tvorbou, zameraním i nastavením, až sa nám to nakoniec podarilo.

Samozrejme, viedli k tomu určité kroky, ktoré sme museli vykonať. Jedným z kľúčových bol prechod zo živej hudby na neživú v rokoch 1990 až 1991. Na to bolo viacero dôvodov. Napr. to, že v tom čase k nám začala prúdiť zahraničná produkcia, ktorú sme dovtedy až tak nepoznali. Tá bola v tom čase veľmi tanečná. Alebo odchod Erika Arestu, ktorého sme koncom roka 1987 prijali ako gitaristu, a po jeho odchode v roku 1989 sme ho nahradili tým, že sme si kúpili počítač a syntetizátor. Brat prešiel na gitaru a začali sme programovať.

Vďaka tomu, že sme neboli žánrovo limitovaní, sme začali skladať aj prvé tanečné veci, aby sme sa priblížili tomu, čo sme počúvali zo zahraničia. Keď Erik, ktorý vtedy robil dídžeja, videl, že sme sa pustili touto cestou, tak sa nejako prikmotril naspäť. Najprv si len chcel niečo vyskúšať a napokon, keď sme v roku 1992 šli na Košický zlatý poklad, sme sa rozhodli, že ho prijmeme naspäť a spravíme ho z externého spolupracovníka opäť interným.

V tom období sme tiež hľadali speváčky, keďže k tej hudbe sa nám to nejako žiadalo. Po niekoľkých pokusoch, keď sme mali aj dievčatá z Rimavskej Soboty, sme napokon šli nahrávať do Košíc. Nebolo to vôbec jednoduché, lebo v tom čase boli na Slovensku len 3 nahrávacie štúdiá. Vybavil to brácho, ktorý bol od našich prvopočiatkov oficiálne menovaný za manažéra a riešil všetku agendu 🙂

Riešil to vtedy s pani Szabadosovou, ktorú poprosil, či nevie na naše nahrávanie zabezpečiť 2 dievčatá, lebo sme potrebovali naspievať ženské vokály. Z nich jedna neprišla a druhá bola Barbara Haščáková, ktorá mala vtedy 14 rokov.

Následne bolo ešte potrebné presvedčiť jej rodičov, aby mohla byť v našej kapele – že to bude super a najlepšie čo môže spraviť. To bola zase bratova úloha, ktorú nakoniec úspešne zvládol. V tej zostave nás potom ľudia v roku 1994 mali nakoniec možnosť spoznať.

Počas 25, resp. 33 rokov existencie skupiny sa určite vyskytlo veľa dôležitých okamihov, ale ktoré sú podľa vás také dva alebo tri míľniky, ktoré považujete za najvýznamnejšie?

Ladislav: Jeden míľnik bol počítač, keď sme prešli zo živej na neživú produkciu. Druhý míľnik bol odchod Erika s Barbarou. Ani vlastne nemôžem povedať, že odchádzal Erik s Barbarou, pretože to bola jeho idea, o ktorej nám „zabudol“ povedať. Vtedy sme skoro skončili, prišli sme zo dňa na deň o speváčku, vydavateľa, takmer aj o sponzora a o meno. Uchránili sme si však posledné dve veci a tým pádom to stačilo na to, aby sme mohli pokračovať a našli si nového vydavateľa.

Ďalší míľnik bol v roku 1996, keď sme sa vrátili opäť do čisto mužskej zostavy a singlom Hafanana prešli z tanečnej hudby do popu a zvalcovali ním doslova všetko. Míľnik bol aj v roku 1999, keď sme vypovedali vydavateľské zmluvy a prevzali sme si práva pod vlastnú kontrolu, aby sme mohli ísť rokovať so zahraničnými vydavateľstvami vo svete. No a teraz je taký retro míľnik od roku 2014, keď nás sprevádza silná nostalgia ľudí, ktorí vyrástli na našej hudbe.

Kľúčovým momentom však bolo asi to, keď som v roku 1993 pracoval v Eurocompe v Banskej Bystrici a odniesol som nahrávku Rudovi Tučekovi. Bol to renomovaný dídžej, hrával vtedy diskotéky pre tisíc ľudí v Banskej Bystrici, Žiari nad Hronom a vo Zvolene. Dodnes je jeho diskotéka Ministry v podstate najlepšia v celom bývalom Československu. On bol prvý, kto povedal, že sa mu to páči a zahrá to. Tak sme sa dostali aj do rádia, aj do diskoték.

Juraj: Okrem toho, že bol dídžejom, tak moderoval aj hitparádu v rádiu Family, čo bolo vtedy zvolenské lokálne rádio. Do nej nás nasadil a uspeli sme tam. S našou prvotinou sme boli päť týždňov prví. To bol oporný bod, aby sme mohli ísť aj do iných rádií a mali priestor na rokovanie s vydavateľmi, kde sme mohli operovať s nejakým výsledkom.

Paralelne popri tom sa rozbehli aj aktivity v Čechách. Tam bolo malé vydavateľstvo Prolux, ktoré sa rozhodlo zaradiť našu nahrávku na dídžejskú výberovku a získali na to dobré spätné referencie. Prolux však stále váhal s vydaním singla Do It a my sme rokovali aj s ďalšími vydavateľstvami. Vtedy Rudo povedal, že keď oni nechcú, tak on to vydá aj sám. To bol zlomový moment aj pre Prolux a rozhodli sa, že nám vydajú nielen singel, ale aj celý album.

Ladislav: No a míľnikom bol svojím spôsobom aj náš štvrtý album, ktorý sme ako prvý vydali na troch teritóriách, okrem Čiech aj Slovenska aj v Maďarsku. Podobne to bolo aj s piatym albumom.

Ešte taký ‚medzimíľnik‘ je obdobie rokov 2007 – 2011, keď sme sa čiastočne vrátili k hudobným aktivitám a vydali album 007. Vtedy sme každý rok robili aj šnúry po kluboch v Česku a na Slovensku.

Čo podľa vás rozhodlo, že sa vám, na rozdiel od množstva iných mladých skupín, podarilo preraziť?

Ladislav: Je to jednoduché, pri všetkých kapelách platí rovnaký princíp. V určitom momente musia dozrieť do nejakého štádia – musia mať určitú zostavu, niekde musia nahrať nahrávku a potom prichádza ten najdôležitejší krok: dostať svoju produkciu k ľuďom, to znamená do rádií. Vtedy sa ukáže, či je tá produkcia tak životaschopná, ako si ten interpret alebo skupina myslí.

Nám sa to podarilo, všetky tieto kroky. Samozrejme, kapela musí mať aj šťastie, ale ako sa hovorí, to praje pripraveným a treba mu ísť naproti. Všetko sa to dalo tak dohromady, že sme mali čo ponúknuť a podarilo sa to posunúť ďalej.

Juraj ako 11-ročný mal myšlienku založiť kapelu. Ja som povedal, že je to blbosť, vzápätí na to ma to ale chytilo. Nejakým spôsobom sme sa dopracovali k zostave, v rámci živého hrania to bol Laco Dulovič, Erik a my dvaja. Potom Erik odišiel, následne sa vrátil a hľadali sme speváčky. Ak dobre rátam, štvrtou v poradí bola Barbara a to bola pätica, v ktorej sme ako Maduar uspeli.

Juraj bol vedúcim kapely a písal pesničky. Laco bol bubeník, hral počas živej produkcie. Potom už nerobil de facto nič, keďže spievať a ani skladať bohužiaľ nevedel. Erik tvoril a spieval a všetci sme repovali. Ja som v tom čase navyše manažoval kapelu a vybavoval veci.

Ste na scéne už 33 rokov. Ktoré vaše obdobie považujete za najúspešnejšie?

Ladislav: Mali sme niekoľko úspešných období. Prvé bolo to, keď sme presadili. Druhé úspešné obdobie sme mali s našou druhou speváčkou Annou-Katarínou Schatzl. Paradoxne, vtedy sme mali lepšie výsledky z toho pohľadu, že za Mystic Party sme získali platinový singel, pritom za Do It sme dostali „len“ zlato, aj keď je to známejšia pesnička z dlhodobého hľadiska.

Juraj: Tam bol kľúčový faktor aj to, že sa nespravil videoklip, čo bola večná škoda. Do It bol známy hlavne vďaka videoklipu, ktorý bol na tú dobu dosť progresívny vďaka použitým animáciám. Pri Mystic Party nám klipová zložka vypadla a vydavateľstvo len dodatočne spravilo klip z jedného nášho vystúpenia pre Slovenskú televíziu. Takže tam chýba vizuálna zložka, myslím si, že inak by tá skladba bola výrazne silnejšia. Ale rádiové výsledky mala napriek tomu veľmi dobré.

Ladislav: V Čechách a na Slovensku sme napokon dosiahli strop a chceli sme sa dostať ďalej do zahraničia. Preto sme vypovedali zmluvu s vydavateľstvom, prevzali práva pod vlastnú kontrolu a od roku 2001 až do roku 2007 sme cestovali po svete a zastupovali sami seba.

Nanovo sme nahrali Hafananu ako náš najúspešnejší singel a šli sme po zahraničných vydavateľstvách s cieľom podpísať medzinárodný kontrakt. Vedeli sme, že to je jediná cesta, pretože odtiaľto sa to nedá. Mysleli sme si, že keď podpíšeme zmluvu s nadnárodným vydavateľstvom, tak budeme cestu otvorenú, ale nešlo to ani do Maďarska.

Juraj: V čase, ked sme pod BMG vydávali náš tretí album, sme už mali v maďarských rádiách tri alebo štyri number one single z druhého albumu. Automaticky sme predpokladali, že maďarské BMG ho vydá, ale odmietli to. Naproti tomu maďarský Universal či EMI tento album vydať chceli, ale BMG nás k nim nechcelo uvoľniť. Vtedy sme na vlastnej koži pocítili, čo je to zmluvná viazanosť. Museli sme čakať dva roky, kým vyprší zmluva. Pri štvrtom albume sme s EMI podpísali zmluvu s tou podmienkou, že vydajú album aj v Maďarsku.

Vypovedanie zmlúv s vydavateľstvami v rokoch 1999 až 2001 pre nás znamenalo to, že sme zo dňa na deň zmizli z médií. Neboli sme už ani v katalógu BMG, ani EMI, čím sme automaticky vypadli z playlistov mienkotvorných rádií a tak už takmer 20 rokov nie sme hraní ani na Slovensku a ani v Čechách.

Máš pravdu, že začiatkom nového tisícročia bol skutočne taký zlom, keď ste sa tak vytratili a pritom koncom 90. rokov to naozaj gradovalo.

Juraj: My sme vedeli, že toto to obnáša. Na druhej strane nám to umožnilo aj to, že sme mohli ísť rokovať s kýmkoľvek a kdekoľvek, lebo bez toho, aby sme disponovali právami k našim veciam, by sa asi nikto s nami nebavil. Vlastne sme obetovali vlastné kariéry tomu, aby sme mohli ísť von. Za pokus to stálo, boli sme blízko vo viacerých prípadoch.

Dokonca pre nemecké, rakúske a švajčiarske teritórium sme boli v nemeckom BMG dva dni schválení, že pôjdeme s našou nanovo upravenou Hafananou von. Nanešťastie sa stala taká situácia, že oni to síce schválili, ale dva dni nato zistili, že kúpili nejaké malé vydavateľstvo, ktoré malo akurát interpreta, ktorý tiež prerobil Hafananu v  nemeckej verzii.

Už ju aj promovali v nemeckých rádiách, takže tým pádom sa rozhodli, že tú našu nezoberú, aby sa to nebilo. Ale neskôr sme to vydali aspoň cez jednu sieť nezávislých vydavateľstiev združených v 94 krajinách sveta.

Mnohí hovoria, že vaša verzia Hafanany je ešte lepšia ako originál od Afric Simona…

Juraj: Cover verzie sú také zradné, že môžu dopadnúť tak veľmi dobre, ako aj katastrofálne. Nie je to automaticky, že ja teraz zoberiem úspešný hit, prerobím ho a automaticky bude úspešný. Skôr je veľakrát opak pravdou. Tu sa nám to, našťastie, podarilo, myslím si. Zhodou okolností to bola naša prvá cover verzia a dopadla úspešne.

Ladislav: Je veľa cover verzií vo svete, o ktorých som ani ja nevedel, že sú to cover verzie. Napríklad Take that a Relight my fire – to je veľmi stará skladba, už ani neviem od koho. Je kopec takých prípadov. Ten náš bol vydarený, aspoň podľa mňa.

Máte veľa ocenení, ktoré ste získali v rôznych súťažiach. Ktoré považuje za najcennejšie?

Juraj: Každé ocenenie oceňuje niečo iné. Platinové a zlaté platne sú za predaj. Keď je predaj dobrý, tak okrem umeleckej satisfakcie prichádza samozrejme aj tá eknomická. Prvou kľúčovou vecou však v našich časoch bolo dostať sa do hudobnej hitparády. To bola prvá spätná väzba, či skladba má nejaký potenciál.

Veľakrát ma dokážu pobaviť v Rádiu Expres – pri novej skladbe, ktorú ešte nikto nepočul povedia, že tu máme nový hit. Ako to však môžu vedieť, keď hit by mala byť skladba, ktorá je overená u publika?

Dakedy, keď fungovali hitparády, slúžili pre rádia ako filter toho, čo majú hrať alebo nemajú hrať. Keď niečo naozaj uspelo v hitparáde, tak to bolo moderátorov potvrdenie, že vybrali dobre. Robilo sa to štandardným spôsobom, že najskôr vybrali skladbu, u ktorej videli hitový potenciál, pohrali ju aspoň mesiac, a potom išla do hitparády. To už ľudia mali možnosť si trochu napočúvať a keď v hitparáde uspela, zostala vo vysielaní, keď nie, tak bolo jasné, že ju treba vyradiť.

Napríklad Mystic party bola zaujímavá tým, že ako prvá dosiahla number one vo všetkých desiatich rádiách na Slovensku. Nepodarilo sa nám to ani s Do It, vtedajšie hitparáda Twenty Five na Rock FM rádia bola asi jediná v Čechách a na Slovensku, kde sme nedosiahli prvé miesto.

Druhé ocenenie bolo, keď sa predávali naše albumy. To bolo fajn, lebo to bolo pre nás aj isté ekonomické ocenenie. Osem rokov sme niečo dotovali a potom prišla taká finančná satisfakcia, že sme mohli aj rodičom niečo vrátiť, lebo, samozrejme, v detstve nás podporovali oni.

No a potom sú ocenenia v rôznych anketách, ako napríklad Skupina roka, kde nás ocenila odborná verejnosť. Takže sme boli Skupina roka, mali sme Album roka, Videoklip roka, a tak ďalej. V Triangli, čo bola slovenská televízna hitparáda, bola Hafanana jediným klipom, ktorý v dvoch rokoch získal ocenenie Zlatý triangel a následne aj Strieborný triangel.

Zaujímavosťou je, že ste aktívni aj na sociálnych sieťach, ale napríklad aj na Youtube, čo nie je vždy pravidlo. Dávate veľa videí, napríklad i také zo zákulisia. Kto má na starosti túto stránku a čo vám tento kontakt s fanúšikmi prináša?

Ladislav: Je to dnes taká nevyhnutnosť, ale zároveň málo umelcov má svoj vlastný katalóg pod palcom. My môžeme všetky nahrávky, ktoré sme urobili, prezentovať na vlastnom Youtube kanáli. Teraz to majú skôr len tí novodobejší interpreti, ako napríklad Rytmus alebo Kali, oni si to financovali sami vo svojich produkciách.

My to ale máme ako jedna z mála kapiel z 90. rokov. Keď to spomíname, tak náš bývalý kolega si nemôžeme dať nejaké You can’t stop, pretože to má pod palcom Universal.

Tie naše videá tam väčšinou nahadzujem ja. Čo sa týka Facebooku alebo Instagramu, tak to obhospodarujeme spoločne. Je to kanál, ktorým sa vieš prezentovať aj bez toho, aby si bol v nejakom médiu. Ale napriek tomu, že sa hudba zmenila, princíp ostal rovnaký. Veľké nadnárodné konglomeráty to ovládajú aj na Youtube, Instagrame či Facebooku.

Juraj: Ono to vyzerá lákavo na prvý pohľad, že dneska sa človek dostane k hudbe kdekoľvek a že sa kapely môžu sami prezentovať. Ale svojím spôsobom je im „na houby“ ten priestor, keď si to pozrie 500 ľudí vrátane celej rodiny.

Ide o to, že čas majú ľudia len jeden a nestíhajú sledovať 2000 kapiel. Vlastne sa tak záujem fanúšikov obmedzí opäť len na tých interpretov, ktorí sú známi, keďže dneska je aj na nete veľký pretlak. Samozrejme, sú i príklady, keď sa niekto nejakým „samorastlým“ spôsobom dostane hore.

Ladislav: Vždy sa aj nezávislou cestou dá dostať hore. Bol to aj náš prípad, ale vtedy musíš byť trendový. Taký, aby si Ťa ľudia boli ochotní dohľadať a vypočuť aj sami.

Po koľkých rokoch sa vraciate naspäť koncertovať do Rimavskej Soboty? V sobotu 18. mája vystúpite na miestnom amfiteátri, kde ste, ak sa nemýlim, ešte nevystupovali, však?

Juraj: Koncertovať sme boli na Hlavnom námestí v roku 2014, čo je zároveň odpoveď na otázku. Potom sme v Rimavskej Sobote urobili na poslednú chvíľu koncert v roku 2015, keď nám zrušili iný koncert v Ministry v Banskej Bystrici. Doteraz neviem, z akého dôvodu, ale ako náhradu sme spravili u nás v kulturáku takú Mikulášsku Retro Párty.

Vtedy sme tam boli aj s Erikom a Lacom Dulovičom, ktorí boli bol našim hosťom. Povedali sme si, že dobre, radšej spravíme niečo ako sedieť doma, bola to taká neplánovaná akcia. Potom sme ešte boli na Kurinci v roku 2016. Tam sme si potrebovali spraviť generálku s Ivannkou Bagovou, ktorá s nami začala spolupracovať. Tak sme vlastne spravili takú menšiu internú večernú párty pre Kurinec a okolie. Bolo to na Rybárskej chate. Ale oficiálny koncert bol len na námestí v 2014 a v 2015 v Kulturáku.

Vydali ste dokopy osem albumov, keď rátame aj výberovky. Posledný bol výberovka Hafanana – The best of vol. 2, ten vyšiel v roku 2017. Pre média ste sa vyjadrili, že na druhú polovicu roka chystáte nejakú novú skladbu. Dočkáme sa po končiacom turné aj nejakého nového albumu?

Juraj: Album ani nie, mnohí interpreti už asi ani nefungujú v režime albumov. Toto sa pri interpretoch zmenilo, vlastne sa robia už len single, ktoré sa nahodia aj s klipom.

Ladislav: A keď ich je desať tak sa hodia do nejakého digitálneho albumu, poťažmo sa z toho vyrobí CD nosič …

Juraj: Čiže už ani neuvažujeme nad tým, že by sme robili nejaký album a vydávali ho. Ale novú skladbu už máme napísanú, uvidíme kedy sa dostaneme k tomu, aby sme ju dokončili. Teraz sa hlavne sústredíme na koncerty. Podľa mňa sa počas leta dostaneme k tomu, aby sme ju dokončili, ale keďže je to letná skladba, tak možno ešte počkáme a pôjdeme s ňou von až budúci rok.

Čomu sa venujete v súčasnosti? Juraj, ty si mal nejaké plány v komunálnej politike, potom si sa dohodol s Radom Ceglédym a podporil si jeho, vytvorili ste vlastne taký tím. Máš ešte v pláne venovať sa aj tejto oblasti?

Juraj: Komunálna politika sa človeka vždy týka tam, kde žije, kde pôsobí. Je pravda, že posledných, ani neviem koľko mesiacov, som nemal vôbec čas sa tým zaoberať. Dovtedy som prichystal takmer kompletnú agendu našim poslancom v mestskom zastupiteľstve. Pokiaľ som mal možnosť aspoň jedným okom sledovať, tak sa tým nezaoberali z mne neznámeho dôvodu. Ale teraz som naozaj nemal čas sa tomu venovať, aby som to s nimi riešil.

Snáď sa k tomu ešte dostaneme po koncerte v Rimavskej Sobote. Budem mať kľud, tak si to s nimi prejdem. Takže v tom možno budem zaangažovaný naspäť, ak mi to čas dovolí.

Tým, že sa však blížia ešte ďalšie veci, ktoré máme spojené s oslavami 25. výročia, tak si myslím, že tento rok ani nebudem mať veľmi čas sa venovať komunálnej politike. Jednak v lete nás ešte čaká nejaké pokračovanie, jednak ešte chystáme s Matejom Kováčom dokument, ktorý by sme chceli dotiahnuť do konca.

V tom čase nás oslovili aj z múzea, takže sme sa celkom prehrabávali v histórii posledné dni, týždne a mesiace. Múzeum už je vybavené, ale na jeseň nás čakajú ďalšie koncerty a chystáme aj ďalšie kooperácie, takže určite budem ešte zaneprázdnený.

Čomu sa venuješ ty, Ladislav?

Ladislav: Máme v Ameriku firmu, cestovnú agentúru určenú na predaj výletných lodí a iných cestovných produktov a zároveň máme web stránku MiamiTours.sk. V podstate slúži pre českých a slovenských klientov a cestovky, keď potrebujú nejaké služby, či už sú to transfery alebo výlety, prípadne osobného sprievodcu. Toto zastrešujeme pre nich v Miami, kde žijem. Takže máme taú malú divíziu Entertainment, ktorú zastupuje Juraj, a divíziu Travel, ktorú zastupujem ja.

Začali sme Omegou a symbolicky ňou aj zakončíme. János Kóbor má 75 rokov a stále je vitálny, veľa koncertuje. Čo vy o ďalších 25 rokov? Budete tiež ešte koncertovať?

Juraj: Hudba je čarovná v tom oproti športu, že ju môžeš robiť dovtedy, kým vládzeš. Je veľa príkladov ako sú János Kóbor, alebo z našej scény Karel Gott či Helena Vondráčková. Všetko sú to interpreti, ktorí sú o generáciu vyššie, a stále sú aktívni a funkční.

Čiže ukazuje sa, že aj o 25 rokov môžeme byť plne funkční, ak nám to, samozrejme, zdravie dovolí a ak sa stále nájdu ľudia, ktorí si nás radi vypočujú. Hudba je vec, ktorá nás sprevádza celý život od detstva, takže si myslím, že pri tom zotrváme, kým budeme môcť. Kým si budeme pamätať texty:-)

Na článku spolupracoval Matej Hank

Zdroj a foto: Maduar; na článku spolupracoval Matej Hank