H. HRINKOVÁ: Myslím, že naše svedomie je veľakrát ustráchané a bojí sa ozvať

V seriáli rozhovorov pokračujeme jedným tematickým s významnou osobnosťou novembrových dní roku 1989. Je ňou Henrieta Hrinková, prvá tribúnka študentských protestov v Bratislave. V interview prezradila niečo o jej spomienkach na november 1989, ale aj to, ako vníma Rimavskú Sobotu po tridsiatich rokoch.

Vy ste ako prvá zo študentov na sprievode 16. novembra 1989 verejne deklarovali požiadavky, ktoré ste vtedy mali. Dnes už vieme, ako to dopadlo, ale vtedy to vôbec nebolo jasné. Ako si spomínate na tú chvíľu?

Všetci sme boli v očakávaní, čo sa stane. Keďže ten celý pochod bol nepovolený, súčasne bol neohlásený, boli tam príslušníci polície a štátnej bezpečnosti. Po celý čas sme čakali, ako sa to vyvinie. Vraj boli viac-menej paralyzovaní, pretože všetky policajné zložky boli odvelené do Prahy.

Možno v tom bolo naše šťastie. Všetci sme mali ako keby vypnuté centrum strachu, poháňal nás taký zdravý hnev, potreba povedať konečne niečo nahlas. My mnohí študenti žurnalistiky sme boli masírovaní ideológiou komunizmu, ako máme písať, ako máme vychovávať ľud. Ten pohár sa už naplnil.

Okrem toho sme ešte chodievali pred justičný palác. Potichu sme zdieľali ťažké chvíle tej bratislavskej päťky, ktorá tam bola súdená. Všetci ľudia okolo nás čítali disent, vedeli, čo je Bratislava nahlas, podpísali sme Dvetisíc slov.

Ono sa to nejako vygenerovalo a už keď sa to stalo, tak strach ustúpil a viac sa o nás báli rodičia ako my. Ja, keď som prišla domov, tak nám volali príslušníci štátnej bezpečnosti, či vieme, že budeme všetci vylúčení. Ale tým, že na druhý deň bola Praha, môžem familiárne povedať, že nás zachránila.

Pripomínali sme si 30 rokov od novembra 1989. Čo sa za toto obdobie naplnilo z vtedajších požiadaviek a čo možno ešte celkom nie?

Vnímam demokraciu ako neustály proces, o ktorý sa treba starať. Určite je dobré, že sa to stalo. To by som nikdy nevedela spochybňovať. TNový systém nám dal jednu základnú hodnotu, ktorou je sloboda. Sloboda prejavu, cestovania, voľby, študovať. To boli všetky základné práva, ktoré nám komunizmus upieral, lebo by sme sa im vymkli kontrole. Vystavali sa základné štruktúry demokratického štátu; moc zákonodarná, výkonná, otvorili sa demokratické procesy na každej úrovni.

Podľa názoru viacerých ale máme v sebe zacykleného starého jemného posttotalitného človiečika, ktorý sa obáva naplno povedať, čo si myslí. Aj dnes sa niektorí vo firmách boja ozvať, aby sa nedostali do konfliktu so šéfom a aby o prácu neprišli. Zase je to malý boj každého z nás, aby sme sa týchto vecí prestali báť a posúvali latku slobody stále vyššie a vyššie. Najviac ma mrzí zlyhanie kontrolného mechanizmu, prokuratúry a súdnictva.

Žijete v Nórsku, ale podľa vašich slov zrejme pozorne sledujete dianie v SR. Ako hodnotíte posledný vývoj na Slovensku?

Sledujem ho denne, je to zrejme trochu profesionálna deformácia novinárky. Išli mi až zimomriavky z mafiánskeho spôsobu vládnutia. Neverila som, že sa dostane až do takej blízkosti prokuratúry a súdnictva, že ho zmanipuluje vo svoj prospech.

Vystúpenie H. Hrinkovej pred kamerou Československej televízie 16. novembra 1989 (v čase od 3:36)

Veľakrát, keď to rozoberám so známymi, mi povedia – Heňa, ale robili to všetci dookola, mali z toho výhody, prečo by ich nemali využívať? Myslím si, že to je trošku problém – naše svedomie je veľakrát ustráchané, lenivé a bojí sa ozvať.

Čo sa týka Rimavskej Soboty po 30 rokoch, ako sa tu cítite?

Keď som bola v Bratislave na besedách, tak študenti chceli vedieť, kde sme zobrali odvahu a prečo sme išli do tých ulíc, aké boli základné znaky totality. Okrem iného sme prebrali kult osobnosti, čo to bolo. Chceli vedieť príklad, či sa to ešte deje aj dnes.

Nechcem byť zlá, ale tak to cítim, funguje to aj dnes. Hovorím im, ja pochádzam z Rimavskej Soboty a keď si pustím záznam z mestského zastupiteľstva, ja tam skutočne nachádzam úžasné príklady kultu osobnosti. Skúste si to pozrieť a vytypovať, ja vám garantujem, že hneď tam toho človeka identifikujete.

To je na jednej strane tá sloboda, na druhej strane túžba Slováka po istotách, radšej po istote, ako to risknúť a dať šancu novému, tá ešte potrebuje dorásť. Verím však, že sa nám to podarí, pretože si myslím, že sme geneticky naprogramovaní, že sloboda nám je blízka. Už sa to deje, len ten strach prekonať.

Henrieta Hrinková pochádza z Rimavskej Soboty, v čase novembrových udalostí bola študentkou štvrtého ročníka žurnalistiky. Na študentskom proteste 16. novembra 1989 ako prvá verejne prezentovala požiadavky na zmeny, ktorých sa vtedy mladí ľudia dožadovali. Po ukončení štúdia pôsobila ako novinárka v rimavskosobotských novinách Gemerské zvesti, kde poukázala na viaceré regionálne kauzy. Neskôr pôsobila v PR a neziskovom sektore. V súčasnosti žije šiesty rok v Nórsku.

Zdroj: Henrieta Hrinková, hrinkova.blog.sme.sk    Foto: Sobotnik.sk