TITANILLA BŐD: Bola som na štyroch olympijských hrách, je to niečo neopísateľne super

V našom ďalšom rozhovore vám predstavíme našu kolegyňu z novinárskej brandže. Je ňou Titanilla Bőd, ktorá dlhé roky pôsobila v denníku Új Szó. V interview pre Sobotnik.sk prezradila, ako to vyzerá na olympijských hrách, alebo v čom spočíva jej práca na futbalovom zápase.

Pochádzaš z Rimavskej Soboty. Vyštudovala si tu základnú a strednú školu. Kam smerovali tvoje ďalšie kroky?

„Moje ďalšie kroky smerovali na žurnalistiku do Bratislavy. Už počas študovania na gymnáziu som začala písať pre maďarskú sekciu Gemerských zvestí, kde pracoval aj môj starý otec, ktorý bol učiteľ a vydal i básnické zbierky. Práve on ma zobral prvý raz na futbal, aj keď sa mi to vôbec nepáčilo. Vtedy som mala šesť rokov. Keď som už mala 13 rokov, začala som v televízii sledovať futbal a hádzanú. Počas tohto obdobia hrala Rimavská Sobota kvalitný futbal a postupovala do prvej ligy. Strašne sa mi páčila tá atmosféra a že všetci sa tešili, keď sa teším aj ja. Vtedy som sa rozhodla, že chcem byť čo najbližšie k tomu futbalu a jediná cesta bola o ňom písať.“

Venovala si sa len športu, alebo si zastrešovala aj dianie v Rimavskej Sobote?

„Bol to najmä šport, ale prvý článok, ktorý mi vyšiel v denníku Új Szó, bol o hudobnej skupine, ktorá bola v našej triede a napísala som s nimi rozhovor. Vždy som sa chcela venovať športu a vždy som túžila po tom, aby som mohla pracovne chodiť na zápasy.“

Ktorý šport okrem futbalu ti je blízky?

„Mojou druhou srdcovkou je krasokorčuľovanie. Prvýkrát sa mi to zapáčilo pri pozeraní v telke a potom som začala chodiť na rôzne preteky, pretože v roku 2004 boli Majstrovstvá Európy (ME) v Budapešti a povedala som si, že tam musím určite ísť. Odvtedy ma to tak chytilo, že som sa zúčastnila všetkých ME. O krasokorčuľovaní sa nepíše až tak veľa ako o futbale a preto som si mohla vytvoriť vlastný štýl. Vo futbale som mala vždy nejaké vzory, ale o krasokorčuľovaní to nebolo nikde.“

Počas tvojho štúdia v Bratislave si už písala v denníku Új Szó, ktorý vychádza na Slovensku. Koľko rokov si bola v tejto redakcii?

„Keď som bola druháčka na univerzite, tak som pre nich začala písať a pôsobila som tam do konca roka 2019.“

Dá sa povedať, že máš obehaný celý svet. Ktorá spomienka zo zahraničného športu ti utkvela v pamäti?

„Bola som na štyroch olympijských hrách a to bolo niečo neopísateľne super. Keď dostal v roku 2005 Londýn možnosť organizovať hry v roku 2012, povedala som si, že je najvyšší časť dostať sa na tak prestížnu udalosť. Veľmi som sa chcela zdokonaľovať a spoznávať nových ľudí a musím spomenúť môjho bývalého šéfredaktora Norberta Molnára, ktorý ma vždy vo všetkom podporoval a bez neho by som na tých olympiádach nebola.

Mala som nejaké predstavy, ako to tam môže vyzerať, ale realita je úplne iná. Zvyknem hovoriť, že keď športovec ide na olympiádu, tak sa pripravuje na niečo, čo robí stále. Ale novinár robí to, čo predtým nikdy nerobil. Všetko sa deje na veľa miestach a musíš odhadnúť, kam musíš ísť. Na prvej olympiáde som mala dve krízy, že som nedokázala napísať ani jedno slovo. Časom si zvykneš a pochopíš, že netreba ísť na nejaké nedôležité preteky či zápasy. Treba šetriť silami na finálové súboje. Trvá to dvadsať dní a je potrebné byť na špičke po celý čas, nie že po týždni je to pre novinára koniec.“

Tú najväčšiu časť olympiády tvorí atletika a ako si na naznačila, si asi najčastejšie na tom hlavnom.

„Nie je to úplne tak. Bola som všade. Denník Új Szó sleduje slovenských aj maďarských športovcov. Napríklad, keď súťažil zároveň maďarský šermiar a slovenský vodnoslalomár, tak som išla na ten šerm a čakala som či vypadne, alebo postúpi. Vždy to je tak, že je nejaký olympijský park, kde je viac športovísk pokope na relatívne malom mieste a potom sú odľahlé športoviská, na ktoré je treba cestovať autobusom. Je to zabitý čas pre mňa, pretože v autobuse nedokážem písať. Samozrejme, videla som behať Usaina Bolta, čo bol pre mňa veľký zážitok.“

Robila si niekedy rozhovor s nejakým zahraničným športovcom?

„To je na olympiáde veľmi ťažké, lebo tam je 20 000 novinárov a sú tam mixzóny a tlačovky po pretekoch, čiže možnosť rozhovoru medzi štyrmi očami neprichádza do úvahy. Skôr keď sa tam nachádza nejaký bývalý excelentný športovec, ktorý pôsobí ako novinár.“

Ktorý futbalový zápas je pre teba najpamätnejší?

„Samozrejme to je Rimavská Sobota – Trnava, keď sme vyhrali 2:1. Z medzinárodnej scény to je zápas medzi Krakovia a Dunajskou Stredou. Bola tam neskutočná atmosféra a držala som palce slovenskému zástupcovi. Napríklad nemecký zápas som ešte nevidela, ale je to plán tam ísť. Som taká, že prídem aj na tretiu ligu  do Rimavskej Soboty. Je to moje mužstvo a mnohí sa mi smejú, pretože vždy som verná tomuto mužstvu. Keby som si mala vybrať medzi zápasom AS Rím – Juventus alebo Rimavská Sobota – Lučenec tak určite si vychutnám to gemersko-novohradské derby.“

V čom spočíva tvoja práca počas futbalového zápasu?

„Rozdiel je v tom, aký je to zápas. Napríklad, keď som v Dunajskej Strede tak z toho treba mať referát hneď po zápase, čiže píšem priamo tam. Keď som tu v Rim. Sobote tak si píšem poznámky do zošita. Sú štadióny, napríklad vo Viedni, kde je obrazovka pri novinároch, takže keď mi niečo unikne, tak to mám hneď pri sebe.“

Foto: archív Titanilla Bőd