TIP NA SOBOTU: Pohanský hrad láka históriou, prírodou i tajomnom

HAJNÁČKA – V dnešnej dobe nie je núdza o rôzne historické „pseudozáhady“, ktoré sú vo svojej podstate len nepodloženými výmyslami, šírenými v snahe vytvoriť senzáciu či vytvárať alternatívne dejiny. Lenže na Slovensku máme aj lokality, ktoré sú skutočne tajomné a jedno z nich je priamo tu na rozmedzí Gemera a Novohradu – Pohanský hrad (Pogányvár) medzi dedinami Hajnáčka, Stará Bašta a Šurice.

Pohanský hrad je v skutočnosti stolová hora s rozmermi zhruba 500 krát 100 metrov. Vedie na ňu viacero turistických chodníkov – z Hajnáčky, od Šuríc či z Obručnej. My sme na Pohanský hrad vyšli práve priamo z centra Hajnáčky po zelenej značke. Táto trasa sa dá z turistického hľadiska označiť ako stredne náročná s nie príliš náročným stúpaním, ktoré by mala zvládnuť väčšina ľudí či aj rodiny s odrastenejšími deťmi.

Krásne výhľady a dlhé valy

Trasa z Hajnáčky vedie najprv poľnými cestami cez vŕšky a lúky v blízkosti obce, neskôr pokračuje chodníčkom v lese. Jej bonusom je vyhliadka na vŕšku Tilič, ktorá leží doslova len pár desiatok metrov od turistického chodníka a odbočka k nej je tiež vyznačená. Toto krátke zdržanie sa určite oplatí, ponúkne zrejme najúchvatnejší výhľad na Hajnáčku a okolie, aký vôbec existuje.

Príchod k samotnému Pohanského hradu odtiaľ trvá už len krátko. Práve obdobie takejto zimy bez snehu, akú máme v sezóne 2019/2020, či jarné mesiace sú vhodným časom na jeho návštevu. Stromy bez lístia umožňujú lepší pohľad na vrchol kopca, obrúbený množstvom čadičových skál a dávajú tušiť majestátnosť a výnimočnosť tohto miesta.

Výstup na vrchol končí pri turistickom rozcestníku, odkiaľ sme pokračovali po červeno značenom turistickom chodníku, ktorý postupuje po časti obvodu tejto stolovej hory. Práve červená značka, hlavne jej časť smerom na Obručnú, ide cez najkrajšiu časť Pohanského hradu. Na mnohých miestach je pri nej vidieť pozostatky „pravekého“ valu, o ktorom ešte bude reč. Dobre viditeľný je napríklad pri lesnej ceste vedúcej k mobilnému vykrývaču.

Táto okružná prechádzka však ponúkne pohľady aj na kamenné moria, rôzne skalné útvary a vežičky, či vchody do jaskyniek. Tých je dokopy údajne až 31 a najdlhšia meria 182 metrov, väčšinu však treba hľadať v úbočiach pod vrcholom a nie sú priamo na turistickej trase. Na nezaplatenie sú aj úžasné výhľady do okolia, pekne dovidieť až do Maďarska.

Červená značka sa neskôr stáča pred od Pohanského hradu, nie je však problém z nej odbočiť, prejsť po severnom okraji Pohanského hradu a znova sa vrátiť na zelenú značku. Pomôckou môže byť spomínaný val, ktorý tvorí okruh okolo náhornej plošiny a nám sa ho podarilo prejsť celý. Niekde je už po stáročiach síce slabo viditeľný, ale stále sa dá rozoznať v teréne.

Tajomná história

Pohanský hrad je však zaujímavý nielen z turistického či prírodného hľadiska, ale i svojou históriou. „Sú také miesta, ktoré čosi taja. Skrývajú, ale aj naznačujú. Zvykli sa spájať s nečistými silami – diablom, strašidlami, pohanmi,“ začína jedno z svojich filmových rozprávaní historik Pavol Dvořák a zreteľne tým naznačuje, že toto miesto je čímsi tajomné.

Jeho výhodná poloha – veľká rovná plocha na vrchu kopca, navyše na mnohých miestach obrúbená strmými stenami, zaujala ľudí už v dávnej minulosti. Vybudovali tu, resp. aspoň začali budovať rozľahlé hradisko s úctyhodnou rozlohou 42 hektárov, ktoré zaberalo takmer celú stolovú horu.

Podľa archeológa Gemersko-malohontského múzea (GMM) v Rimavskej Sobote Alexandra Botoša je Pohanský hrad v odbornej archeologickej literatúre známy už zo záveru 19. storočia, predovšetkým z archeologických výskumov amatérskeho archeológa baróna Eugena Nyáriho. Následne prebehol archeologický prieskum až v roku 1994, šlo však len o sondáže a povrchovú prospekciu.

„Táto náhorná plošina je z veľkej časti obohnaná valom. Vznikol v dvoch časových etapách. Staršia vznikla buď v závere eneolitu alebo v závere doby bronzovej a pravdepodobne ju postavil ľud kyjatickej kultúry. Ďalšia časť hradiska bola opevnená až v dobe laténskej,“ priblížil Botoš.

O tomto nálezisku však vieme podľa neho len dosť málo, pričom dôvodom je absencia rozsiahlejších archeologických výskumov. „Na Pohanskom hrade sa predpokladá osídlenie už v neskorom eneolite, pravdepodobne bádenskou kultúrou, skupinou Ózd. Potom je tam osídlenie v mladšej a neskorej dobe bronzovej, to znamená pilinská a kyjatická kultúra, ako aj osídlenie v dobe laténskej,“ načrtol Botoš s tým, že preukázané je tiež osídlenie v období stredoveku.

Ďalšou zaujímavosťou Pohanského hradu sú i mohyly. V minulosti sa predpokladalo, že ich navŕšili ľudia, archeológovia však pri výskume v roku 1994 dokázali, že ide v skutočnosti o výtvor prírody, ktorý len pripomína ľudské dielo. Za záhadný sa dá považovať i veľký balvan, ktorý vyzerá ako opracovaný ľuďmi. Pripomína akýsi pohanský oltár.

Zrejme nebol trvalo osídlený

Jednou z vecí, ktorá robí Pohanský hrad tajomným miestom, je veľmi malé množstvo nálezov, ktoré by preukazovali život ľudí v tejto lokalite. Ako uvádza Pavel Dvořák, nikde vo vale sa nenašli žiadne stopy po ľuďoch, okrem črepov.

Podľa Botoša však takéto hradiská s malým počtom archeologických nálezov neboli pravdepodobne obývané trvalo, ale slúžili ako tzv. refugiá, teda obranné pevnosti, do ktorých sa ľudia presunuli v prípade nebezpečia. „Druhá vec je, že možno to malo nejakú kultovú funkciu. Sú tam pseudokrasové jaskyne, ktoré sa mohli používať na nejaké obradné účely,“ naznačil archeológ GMM.

Aj podľa Dvořáka mal zrejme Pohanský hrad slúžiť ako útočisko. Pre svoju veľkosť zrejme dokonca pre obyvateľov viacerých sídiel v okolí, ktorí inak neboli vôbec jednotní. „Možno však raz nadišla chvíľa, keď bolo skutočne zle, a vtedy sa vari jediný raz boli schopní spojiť. Vtedy si postavili pevnosť na Pohanskom hrade, ktorá však v konečnom dôsledku dejinný vývoj nemohla zvrátiť. Pravda, ako ju stavali bez toho, aby o tom zanechali stopy, to aj naďalej zostáva tajomstvom,“ napísal P. Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti 1.

História Pohanského hradu tak i naďalej zostáva zakrytá rúškom tajomstva a stále bude dráždiť fantáziu ľudí, ktorí radi hľadajú v tme histórie čriepky poznatkov. A možno sa raz nájde niekto, kto vďaka novým výskumom vnesie viac svetla do dejín tohto výnimočného miesta.

Zdroje: Alexander Botoš, Pavel Dvořák – Stopy dávnej minulosti 1, dokumentárny film Pohanský hrad   Foto: Sobotnik.sk