Cestovateľ Stano Sudor z Hnúšte nám o svojich potulkách po Austrálii a Novom Zélande porozprával v rozhovore pred niekoľkými rokmi. Jeho cesty sa však vtedy neskončili, práve naopak. Odvtedy precestoval ďalší kus sveta, takže pri jednom z jeho návratov domov sme využili príležitosť a opäť ho poprosili, aby nám priblížil zážitky zo svojich nových potuliek.
Stano, o tvojich cestách sme sa rozprávali koncom roka 2016, keď si sa na krátke obdobie vrátil domov na Slovensko. Odvtedy prešli viac ako tri roky a najväčšou zmenou v Tvojom živote je skutočnosť, že si sa oženil. Povedz niečo o tejto epizóde svojho života, ako ste sa s manželkou zoznámili?
Stano: Mali sme spoločného známeho, s ktorým sme šli „hikeovať“, teda na túru. Ja som šiel s tým kamarátom, on zavolal Aďku a ona ešte zavolala svoju spolubývajúcu. Vtedy sme sa stretli prvýkrát. Potom boli zase nejaké turistiky, šli sme na nejaké diskotéky a tak postupne sa to vyvinulo. Neskôr sme boli s partiou na Novou Zélande a tam, resp. krátko po ňom to vlastne celé začalo.
Trochu vyrývačná otázka – v Austrálii si si našiel Slovenku. Čo Austrálčanky alebo iné národnosti, keďže je to taká multikultúrna krajina? Sú Slovenky skutočne tie najkrajšie ženy, ako sa hovorí?
Stano: Samozrejme. Myslím to vážne. Keď som prvýkrát prišiel do Austrálie, tak peknú babu som nevidel. Až potom, keď som šiel na Bondi Beach, čo je tam asi najznámejšia pláž, tam konečne boli pekné baby. V miestnom klube som začal hrávať florbal a tam som napokon videl prvú peknú Austrálčanku. Keď som to však povedal svojim spoluhráčom, tak ma vyviedli z omylu – nebola to Austrálčanka, ale Fínka:-)
S manželkou evidentne zdieľate lásku k spoznávaniu iných krajín, cestovaniu a turistike. Máte aj facebookovú stránku Lost Together, kde zverejňujete fotky a zážitky zo svojich ciest. Je aj toto vec, ktorá vás spojila?
Stano: Určite áno. Asi sa to začalo na tom Zélande, kde sme boli 21 dní. Úplne prvé zbližovanie bolo zrejme vtedy, keď sme boli na vrchu Uluru. Oficiálne sme síce spolu ešte nechodili, ale kúpili sme si auto, začali cestovať a neskôr aj spolu chodiť.
Aďa, ako dlho si bola v Austrálii Ty a prečo si si ju vybrala?
Aďa: Prišla som tam asi o tri mesiace neskôr ako Stano. Ja som vždy chcela ísť do Austrálie, hoci neviem presne povedať, prečo. Ale vždy som si hovorila, že tam sa raz určite dostanem, aj keby ma to malo neviem čo stáť.
Počas výšky som zistila, že sa tam dá ísť cez študentské víza a zároveň tam aj pracovať. Doma som teda povedala rodičom, že by sa mi celkom pozdávalo, tam ísť. Oni ma podporili, pomohli mi dostať sa tam a splnila som si tak svoj sen.
Stano, v minulom rozhovore si ako svoj najzaujímavejší zážitok spomenul, že si vo výťahu stretol herca Russela Crowa a veľmi dobre ste si podiskutovali:-) Zažil si na cestách odvtedy aj s manželkou niečo nevšedné?
Stano: Každý deň bol niečím nevšedný. Od svadby sme veľa cestovali, len štyri mesiace sme pracovali a zvyšok cestovali. Boli sme na Zélande, v Mjanmarsku, na Slovensku a napokon sme šli do Južnej Ameriky.
Prečo ste sa rozhodli práve pre túto destináciu?
Stano: Ja som nikdy nemal v pláne ísť práve do Južnej Ameriky, nič ma tam extra neťahalo, nebol to môj sen.
Aďa: Keď sme sa so Stanom stretli, ja som mu hovorila, že by som tam chcela ísť. Spomínala som mu to aj vtedy, keď sme ešte spolu neboli a asi som ho tým nejako „nainfikovala“ 🙂
Aké sú teda vaše skúsenosti z tejto ďalšej cesty?
Stano Sudor: Najkratšie v Južnej Amerike sme boli v Brazílii, len sedem dní. Potom sme šli do Argentíny, Čile, Bolívie a na chvíľu do Peru. Prileteli sme do Ria de Janeiro, kde sme bývali vo favele či slume.
Ako ste sa dostali k takémuto ubytovaniu? Bolo to úmyselné, chceli ste nejaký adrenalínový zážitok, alebo to bola iba náhoda?
Stano: Nie, všetky ubytovania si hľadáme cez Booking.com alebo Airbnb a práve tam to našla Aďka.
Aďa: Natrafila som tam práve na toto ubytovanie. Bol to taký domček domácej Brazílčanky a mal najlepšie recenzie, päťhviezdičkové. Vedela som, že je to favela, čítala som tam o tom. Aj som sa Stana opýtala, či je s tým OK, že favely nemajú veľmi dobrú povesť.
Ale dodala som, že sú tam samé dobré recencie, aj baby tam píšu, že nemali problém, hoci tam boli samé – že je to jedna z najbezpečnejších favel v Brazílii. Stano odpovedal, že teda dobre, však uvidíme, čo nás tam čaká.
A teda nebol žiadny problém?
Stano Sudor: Nie. Na začiatku, keďže sme nevedeli, kde to je, sme šli Uberom, uprednostnili sme to pred taxíkom, keďže tam hneď vieš, aká bude cena. Tu treba vysvetliť, že existuje Uber X, čo sú malé autíčka a Uber Black, tie sú väčšie. My sme si, samozrejme, vybrali to lacnejšie, čo bol Uber X :-). Keď vodič prišiel, mal len malé autíčko a my sme mali veľké batohy.
Povedal nám preto, že sme si mali zavolať Uber Black, ale že nás zoberie. Problém v Brazílii je však v tom, že keď stojíš v Riu na križovatkách, vtedy Ťa tam môžu prepadnúť, keď vidia „gringov“ s batožinou. Cestou však nebol problém, ale keď sme sa blížili k favele, vodič zostal trochu vystrašený a cez komunikačnú mobilnú aplikáciu písal ďalším trom kolegom, či je bezpečná. Dokonca nám gestami naznačoval, že nás tam môžu zastreliť:-)
Nakoniec mu však kolegovia odpísali, že tá favela je bezpečná, tak nás pod ňu doviezol. Rio je skutočne nádherné, sú tam krásne vrchy a práve táto favela bola tiež na kopci. Vedie tam len jedna asfaltová cesta. Vodič nás vyložil asi v polovici kopca, keďže ďalej už cesta neviedla a museli sme ísť po schodoch.
Našli sme teda adresu ubytovania cez Google mapy a šli sme tam. Na chrbtoch veľké batohy, menšie vpredu, kráčali sme cez tie úzke uličky, kde boli mladí černosi, výrastkovia okolo 16-17 rokov. Všetci mali také prirodzené atletické postavy a mali sme trochu obavy, keďže sme boli vo favele.
Napokon sme však došli na miesto, kde boli štyria policajti v nepriestrelných vestách a so samopalmi. Na mobile sme im ukazovali, akú adresu hľadáme a ukázali nám, že je to hneď oproti.
Čiže nezažili ste nič také ako môžeme vidieť vo filmoch, že tam hliadkujú ozbrojení členovia gangov?
Stano:To sme zažili, ale bolo to v inej favele. Z nej bol totiž pekný výhľad na celé Rio.
Aďa: Tí najchudobnejší majú v Riu tie najkrajšie, doslova miliónové výhľady. Hilton na pláži dole v Copacabane sa môže skryť.
Stano Sudor: Treba však dodať, že aj táto druhá favela bola relatívne bezpečná. V každej favele sú dole motorkári, ktorí slúžia ako akísi taxikári a za určitú sumu domácich aj turistov odvezú kam chcú. Mali sme tam navyše kamaráta, ktorý vedel po španielsky a dohovoril sa s miestnymi, keďže portugalčina a španielčina sú príbuzné jazyky.
Tak sme teda sadli na motorky, šli cez serpentíny hore a zrazu vidím pri jedných dverách černocha so samopalom. Vtedy si hovorím, sakra, kam to ideme. Ale vyšli sme až hore a nebol žiadny problém.
Zažili ste toho teda veľa, čo by zrejme vydalo aj na niekoľko rozhovorov. Môžete teda priblížiť aspoň nejaké hlavné zaujímavosti, čo vás najviac zaujalo, prekvapilo?
Stano Sudor: V dobrom nás prekvapila Bolívia a v zlom Argentína. Práve tá by totiž mala byť najbohatšou krajinou v Južnej Amerike, ale prídeš tam v hlavnom meste na hlavnej ulici do supermarketu a vidíš tam zvädnutú zeleninu a staré ovocie. Chceš si v bankomate vybrať peniaze, ale ten ti dá maximálne 400 pesos, čo je asi 120 eur a z toho ti ešte 12 eur strhne ako poplatok. Platiť sa navyše dalo iba VISA kartou.
Toho kamaráta, čo som ho spomínal v Riu, sme ho stretli aj v Buenos Aires a hovoril, že tam tiež nič nefunguje. On je digitálny nomád, teda v každej krajine istý čas žije a pracuje. V tomto meste chcel ísť napríklad do fitka, príde tam a povedali mu, že na to, aby tam mohol ísť, potrebuje lekársku správu.
Predtým v Brazílii však bol spokojný, každú chvíľu mal rande, každú chvíľu mal sex, lebo Brazílčanky sú radodajky, tie s tým nemajú problém. Je to fakt ich životný štýl. Ale v Argentíne sú baby iné a tak sa mu tam nepáčilo:-)
V Čile sme zažili oproti Argentíne trochu lepšiu situáciu a najviac nás pozitívne z týchto krajín prekvapila Bolívia. Máš tam nádherné ovocie, zeleninu, všetko bio a eko, keďže vláda im zakázala používať pesticídy. Vieš si tam priamo na ulici kúpiť jedlo, ktoré nie je drahé. Síce sa tam skoro nikde nedá platiť kartou, ale dá sa vybrať viac ako v Argentíne a nie je tam veľký poplatok.
Z Bolívie sme šli do Peru a pôvodný plán ani nebol, že prídeme späť na Slovensko, ale Aďke sa mala narodiť neter, takže načas sme náš trip prerušili. Po návrate chceme prejsť Peru, kde sme v podstate nič nevideli. Potom chceme ísť do Ekvádoru a aj do Kolumbie. Do Venezuely nie:-)
Práve v Bolívii sme stretli Venezuelčanov, akýchsi migrantov, ktorí predávali bezcenné venezuelské peniaze ako suvenír a robili z nich tašky a podobné veci. Celú sadu ich peňazí nám predali za 20 bolivianos, čo bolo asi 2,60 eur.
V Bolívii je tiež veľmi známa tzv. Cesta smrti. Predstav si veľmi strmé kopce, skoro kolmé, a do svahu je tam zarezaná cesta. Predtým bola vojna medzi Bolíviou a Paraguajom a veľa Paraguajčanov tam pracovalo ako otroci v ťažkých podmienkach. Mnohí si preto radšej zvolili smrť a skočili dole.
V minulosti na tejto ceste ročne zomrelo okolo 300 ľudí. Dnes je to však len turistická atrakcia a jazdí sa tam na bicykloch, keďže neďaleko bola vybudovaná nová asfaltová cesta.
Pri jednom návrate z turistiky sme však išli veľmi podobnou cestou, úzkou a štrkovou. Ako hromadná doprava sú tam využívané zhruba dvanásťmiestne dodávky, kde sa sa tovar a batožina dá na strechu a sedíš klasicky vo vnútri. My sme mali takého „špeciálneho“ šoféra, hnal to, všetkých sme predbiehali. Na tej štrkovej ceste nás triaslo, všade bol prach, na kraji cesty zráz sto, stopäťdesiat metrov.
Jazdí sa tam vpravo ako u nás, ale keď sa na tejto úzkej ceste stretnú dve autá, tak sa vyhýbajú tak, že že ten, ktorý je na vnútornej strane, ide na vonkajšiu, aby vodič videl, ako ďaleko na kraj môže ísť.
Už pred rozhovorom ste spomínali, že sa po skončení vašich ciest plánujete natrvalo vrátiť na Slovensko. Ste z dvoch chudobnejších oblastí Slovenska, z Gemera-Malohontu a zo Spiša, ktoré sa nedajú porovnať so západným Slovenskom. Kde teda plánujete zakotviť?
Stano Sudor: Vieme, kde neskončíme, to je v našich chudobných regiónoch. Pravdepodobne ani v Bratislave.
Ale chcete sa teda vrátiť, hoci napríklad Ty si mimo Slovenska viac ako šesť rokov?
Stano Sudor: Pravdepodobne áno. Obidvaja tu máme rodiny a kamarátov, dlho sme ich nevideli. Nemáme tu rečovú bariéru. Musíme síce začínať od začiatku, ale nie od úplnej nuly ako v zahraničí.
Napríklad v Austrálii som nevedel jazyk, musel som sa ho učiť, zobral som akúkoľvek prácu. Ak by sme zostali v Austrálii, pravdepodobne by som sa presadil v tom, čo chcem robiť. Na Slovensku to bude tažšie, ale pravdepodobne tu zostaneme.
V akej oblasti sa chcete presadiť? Predsa len, po šiestich rokoch v zahraničí to bude veľká zmena. Neobávate sa, že narazíte na slovenskú realitu?
Stano Sudor: Obávame, a veľmi. Obidvaja síce máme predstavu, čo by sme chceli robiť, ale to bude v horizonte pár rokov.
Po tých cestách v zahraničí však vidíme, že na Slovensku sa nemáme zle. V podstate sa máme naozaj dobre. My dvaja s Aďkou sme sa tak rozprávali, v akej krajine by sme sa chceli narodiť. Odpočítali sme celú Áziu, tam by sme naozaj nechceli. Južná Amerika a Afrika takisto nie, takže zostáva Európa. Ale aj tam sa nechceš veľmi narodiť na Balkáne, veľmi ani v Španielsku či Taliansku. Vo Francúzsku tiež majú svoje problémy.
Takže zostáva Nemecko a severské krajiny, dajme tomu Česko a aj Slovensko, nie je tu tak zle. Potom je to ešte Island, zostáva ti USA a Kanada, ale tam to tiež nie je med lízať. Takže v podstate sa tu nemáme zle.
Teda to vnímaš tak, že človek, aby sa naučil vážiť si to, čo má, svoju krajinu, by mal odísť do zahraničia a získať trochu odstup?
Určite áno.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.