UTEKÁČ: Najnovšia kniha o histórii obce patrí jej srdcu, sklárni

UTEKÁČ – V poradí štvrtá kniha o histórii obce Utekáč bude zameraná na niekdajšie srdce obce, skláreň Clara. V posledných piatich rokoch sa knihám o dedine s dôrazom na dobové fotografie venovala trojica autorov – Gabika Šusteková, Milan Pupala a Dušan Kubinec. Knihu Utekáč na dobových fotografiách 4: Skláreň Clara si je možné kúpiť na stránke www.martinus.sk alebo vo všetkých lučeneckých kníhkupectvách. Sobotnik.sk o tom informovalo Občianske združenie (OZ) Priatelia histórie Novohradu formou tlačovej správy.

„Kniha zoznámi čitateľa s najstaršími dejinami sklárne (autorom kapitoly je Ján Žilák). Veľmi podrobne je, prevádzka po prevádzke, opísané fungovanie sklárne v rokoch 1948 – 1989 (autor Dušan Kubinec). V poslednej časti knihy sa zoznámite s prierezom výroby utekáčskej sklárne (s Milanom Pupalom na tejto kapitole spolupracovali pracovníci Novohradského múzea a Galérie v Lučenci Štefan Chrastina a Martina Libiaková),“ píšu členovia OZ v tlačovej správe. Ako ďalej konkretizovala jedna z autoriek Gabika Šusteková, v knihe nájdete aj informácie o hute tak, ako vyzerala v 20. storočí, alebo rôzne zabudnuté zaujímavosti. Napríklad sklárov fúkajúcich do píšťal či formárov richtujúcich formy.

1787 alebo 1824?

Často diskutovaná téma je aj samotný vznik sklárne v Utekáči. Kým jedni vravia, že to bolo ešte v 18. storočí (1787), druhí si stoja za tým, že sklárne vznikli až v roku 1824. „Podľa zápisov v Protokole rímsko-katolíckej farnosti v Kokave, kam Utekáč cirkevne patril a dodnes patrí, sa ako vierohodnejšia javí druhá možnosť. Za rok 1824 hovoria i kokavské rímskokatolítcke matriky. V nich sa od roku 1803 až do 8. marca 1825 nevyskytuje ani jediná zmienka o sklároch,“ uviedol v knihe výskumný pracovník Ján Žilák.

Ďalším nepriamym faktom ohľadom vzniku sklárne v roku 1824 je aj to, že v roku 1831 bola pomenovaná skláreň Dolina Altantonthaler glashütte, čo v preklade do slovenského jazyka znamená Stará skláreň v Antonovej doline, ktorá vznikla v roku 1801. „O tom, že utekáčska skláreň bola oproti dolinskej sklárni nová, hovorí aj v súvislosti s ňou vytvorené maďarské pomenovanie Utekáča – Újantalvölgy, čiže Nová Antonova dolina,“ dodal na záver výskumný pracovník.

Výroba termosiek do celého sveta

Medzi najvýznamnejšie výrobky sklárne v Utekáči v jej dejinách patrili termosky. Ako uvádza združenie Čierne diery, hneď po druhej svetovej vojne sa závod v okrese Poltár zoštátnil a bol pridružený medzi Slovenské sklárne. Od roku 1961 sa začala výroba termosiek v Utekáči a vznikol tu jediný patent na odskúšavanie teplo – izolačnej schopnosti termosky. O výrobe termosiek v Utekáči sa dozvedeli v celom svete a vyvážali ich okrem iného do Fínska, Švédska, Juhoslávii či Kuby.

Komplikácie nastali v roku 1971, kedy závod zachvátil ničivý požiar, ktorý zdemoloval značnú časť výrobnej haly. Pre pokračovanie vo výrobe bolo potrebné postaviť novú, modernejšiu halu. Ručnú prácu nahradili stroje, konkrétne kvalitné japonské mechanizmy.

Zážitky japonských montérov

Ako opisuje Dušan Kubinec v druhej časti knihy, japonskí montéri si prežili na území Utekáča viacero nepríjemností či rôznych zážitkov. Ich pôsobenie sa začalo tým, keď v marci roku 1974 bol dodaný nový stroj LH 12. „Prišiel demontovaný v 32 očíslovaných debnách na niekoľkých vagónoch. Hlavná debna s číslom 1 vážila 18 ton. Pre viac ako štvormetrovú šírku musela byť do Utekáča z poľského prístavu Gdyňa dovezená ostravskou firmou špecializovanou na nadrozmerné náklady. Po príchode dodávky prišli stav montážnej pripravenosti celého komplexu prekontrolovať vedúci európskeho zastúpenia japonskej firmy ITOH z výrobného závodu v meste Otsu, páni Murakava a Joshida,“ priblížil Kubinec s tým, že zástupcovia firmy montáž schválili a prví montéri – vedúci Joshinori Araya a šéfmontér Hideharu Suzuki – začali so svojou prácou 2. apríla 1974.

Typickým zvykom Japoncov je mať všetko okamžite pripravené a na nič ani jeden deň nečakať. To však nebolo možné vtedy, keď nemali v skladoch dostačujúci počet materiálu a tovar mohli mať až na druhý deň, pretože museli nakupovať od vzdialenejších predajcov.

Jednou z ďalších komplikácii bolo sledovanie japonských montérov okresnou správou cudzineckej polície. Montáž prvého stroja sa totiž vykonávala v čase normalizácie. Japonci zistili, že na Utekáč pravidelne jazdí osobný vlak s parným rušňom. To bola pre nich rarita. Tak sa jednu nedeľu vybrali na turistiku pod Kokavu nad Rimavicou, a tam si ho na zastávke Liešnica fotografovali.

„Nejaký iniciatívny občan to zaznamenal a nahlásil na verejnú bezpečnosť. Investor bol už v pondelok predvolaný do Lučenca, aby bol v tejto veci vyšetrovaný. Orgány to nakoniec pochopili, ale oddelenie vtedajších zvláštnych úloh muselo každé opustenie Utekáča hlásiť aj s cieľom, kam majú namierené,“ opísal Kubinec.

Koniec jednej zlatej éry

Rokom 1998 sa ukončila dlhoročná éra sklárne v Utekáči, keď sa definitívne ukončila výroba. O štyri roky sa objavili správy o jej obnovení, ale reálne k tomu nedošlo. Smutný koniec sklárne sa zavŕšil po roku 2006, kedy všetko kovové z budov až po stroje bolo predané do šrotu a z budov ostali len ruiny, ktoré tam stoja dodnes.

Pomocnú ruku obci podal bývalý vládny kabinet na čele s premiérom Petrom Pellegrinim, ktorý prisľúbil v roku 2019 na výjazdovom rokovaní vlády v Kokave nad Rimavicou, že štát a Európska únia prispejú finančnou čiastkou na odstránenie ruín starej sklárne. Ďalšími plánom je vybudovať na jej mieste hnedý priemyselný park.

Zdroj: TS OZ Priatelia histórie Novohradu, Čierne diery, Foto: OZ Priatelia histórie Novohradu