Podujatie Od knižnice k súdnej sedrii priblížilo zaujímavosti R. Soboty

RIMAVSKÁ SOBOTA – Prechádzka dlhá len zhruba 300 metrov, ale plná zaujímavostí o historických budovách a obyvateľoch mesta. To bolo pondelkové podujatie Od knižnice k súdnej sedrii, v rámci ktorého riaditeľka Gemersko-malohontského múzea (GMM) Oľga Bodorová priblížila necelej dvadsiatke účastníkov množstvo detailov z dejín Rimavskej Soboty.

Nižší počet záujemcov o podujatie bol ovplyvnený zrejme hlavne počasím, ktoré bolo počas dňa veľmi nepriaznivé s búrkami a dažďom. Podvečer sa však napokon vyčasilo, na chvíľu vykuklo aj slnko a akciu až do konca dažďové kvapky nijako neohrozili. Ak vás však počasie od návštevy tohto podujatia odradilo, alebo ste sa ho nemohli zúčastniť, prinášame vám zhrnutie väčšiny zaujímavostí, ktoré tam odzneli.

Zdrojom všetkých je už spomínaná riaditeľka GMM Oľga Bodorová, ktorej aj touto formou ešte raz ďakujeme za pútavú prednášku. Poďakovanie patrí aj tímu coworkingového centra Kruháč, ktorý akciu zorganizoval.

Knižnica a Hlavné námestie

Podujatie sa začalo pred Knižnicou Mateja Hrebendu na Hlavnom námestí, teda bývalým župným domom z roku 1798. Na jeho priečelí nedávno pribudla pamätná tabuľa s textom, ktorý tvrdí, že v uvedenej budove bola od r. 1831 knižnica Malohontského seniorátu Učenej spoločnosti malohontskej. Podľa riaditeľky GMM je však správnosť takéhoto tvrdenia otázna, keďže zrejme nešlo o klasickú knižnicu, ale len o akýsi sklad kníh.

V budove však neskôr sídlili i rôzne obchody a aj tlačiareň Miklósa Rábelyho. Tlačiarní bolo v meste viac a zaujímavým artiklom boli napríklad pohľadnice. Kupovali ich návštevníci mesta či vojaci, ktorí v ňom slúžili. Svoje prevádzky mal v tomto objekte v čase socializmu aj Okresný priemyselný podnik (OPP).

V súvislosti s Hlavným námestím O. Bodorová zmienila aj stretnutie uhorských lekárov a prírodovedcov, ktoré sa v centre R. Soboty konalo v roku 1867. K jeho zaujímavostiam patrila skutočnosť, že medzi jeho 638 účastníkmi boli prvýkrát aj ženy a dokonca „imigrant“, teda uhorský lekár pôvodom z Ameriky. Lekári a prírodovedci v rámci programu absolvovali tiež viacero exkurzií, napríklad do Aggteleku pri Domici či na hrad Krásna Hôrka.

Druhou budovou v rámci prednášky bol nárožný objekt, v ktorom dnes sídli OTP banka (ktovie však, dokedy, keďže táto sieť zo SR odchádza). V minulosti bola v budove Miskolczyho cukráreň, známa aj tým, že zákazníci si v nej mohli pochutnať i na sekte z kokaínu. Viac o tejto téme sa dá dočítať v príspevku regionálneho historika Vladimíra Gondáša na Facebooku:

Dominantou námestia je i budova Tatra, čo bol podľa Bodorovej pôvodne len prízemný hostinec, ktorý sa na počesť partnerského mesta Rožňava nazýval Tri ruže (Három rózsa). Tri ruže má toto mesto v erbe. Mimochodom, takéto prejavenie úcty bolo vzájomné, na Námestí baníkov v Rožňave je dodnes hotel Čierny orol.

Vráťme sa však k Tatre – pôvodne prízemnú budovu prestaval architekt Ferenc Miks, ktorý je autorom viacerých stavieb v R. Sobote. Hotel sa isté obdobie nazýval i Hungaria a vo svojej histórii zažil vystúpenia hviezd ako Béla Bartók či neskôr František Krištof Veselý. Medzi zaujímavosti patrí aj divadelná sála v budove, ktorá však na tento účel nikdy nebola využívaná. V budove Tatra bola navyše zriadená úplne prvá pobočka Tatrabanky na Slovensku.

Za zmienku ešte stojí morová epidémia, resp. cholera, ktorá Uhorsko zasiahla v roku 1831. Na zamedzenie jej šírenia vtedy úrady zaviedli viaceré podobné opatrenia, ako sme zažili v súčasnosti pri pandémii nového koronavírusu. Teda zatvorenie škôl, krčiem či kostolov, zrušenie jarmokov a iných podujatí, ako aj kontrola pohybu obyvateľstva.

Cintorínska ulica s korzom

Akcia pokračovala na Ulici SNP, ktorá sa kedysi nazývala Cintorínskou. Jej zaujímavosťou bolo korzo, slúžiace na zoznamovanie sa dievčat a chlapcov. V praxi to fungovalo tak, že chlapci sa prechádzali po jednej strane ulice, dievčatá po druhej a v rámci spoločenského života mali príležitosť zoznamovať sa. V dnešnej dobe diskoték, sociálnych sietí a smartfónov to znie ako z iného sveta, ale korzovanie na Ulici SNP fungovalo až do 60. rokov 20. storočia a starší Soboťania si naň ešte spomínajú.

Ulica SNP bola v minulosti spolu s námestím aj obchodnou zónou. Podľa riaditeľky GMM veľa obchodov vlastnili Židia, židovský bol prakticky každý druhý obchod. Na uvedenej ulici stojí i budova niekdajšej pošty (dnes v nej sídlia obchody). Šlo o historicky tretiu poštovú budovu v R. Sobote. Prvou je objekt, kde dnes sídli Všeobecná úverová banka. Z nej sa pošta v roku 1902 presťahovala do budovy GMM, následne v roku 1953 do tejto spomínanej stavby na Ulici SNP a naposledy v 80. rokoch do novej budovy na Jánošíkovej ulici (kde je dodnes).

Okre korzovania však Ulica SNP zažila aj prvomájové sprievody (tie boli neskôr presunuté na novovybudovanú Triedu družby, dnes Malohontskú ulicu) či sovietske tanky v roku 1968.

Múzeum a „stratený“ Cintorínsky potok

Jednou z pozoruhodných budov na Ulici SNP je i samotný objekt múzea. Podľa jeho riaditeľky to boli pôvodne delostrelecké kasárne s posádkou 90 delostrelcov. Zaujímavosťou je, že krídlo tejto budovy, ktoré vidieť na fotografii nižšie, bolo dostavané až v roku 1979, avšak v historizujúcom štýle, čo v tých časoch nebolo bežné. Aj vďaka tomu s pôvodnou stavbou ladí a aj viacerí účastníci včerajšej prechádzky predtým netušili, že ide o takýto novodobý objekt.

Nevšednosťou na nádvorí múzea je nenápadná „studňa“. V skutočnosti ide o vyústenie do kanála Cintorínskeho potoka, ktorý v smere od Tormáša vedie popod celé mesto a na sídlisku Rimava oproti niekdajšej tlačiarni Gemko ústi do Rimavy. Zviesť potok do takejto „kanalizácie“ malo podľa riaditeľky okrem iného zmierniť povodne, ktoré boli nočnou morou mesta.

Dodala tiež, že počas suchých liet zvykli do tohto podzemia vchádzať deti a vyšli na opačnej strane. Podľa jedného účastníka podujatia sa do týchto priestorov dá dodnes vojsť, pričom zhruba polovica „kanála“ v smere od Tormáša má vybudované klenby a je teda staršieho dáta. Druhá polovica zhruba od Kauflandu je na pohľad novšia.

Pri pohľade do „studne“ na dvore GMM je v hĺbke zhruba štyroch-piatich metrov jasne vidieť tečúcu vodu potoka. Podľa O. Bodorovej je zámerom múzea studňu revitalizovať a namiesto súčasného provizórneho zastrešenia ju prekryť mrežou. Na tento účel by však potrebovali peniaze z grantu.

Tompovo námestie

Poslednou zastávkou bolo Námestie Mihálya Tompu. V polovici 19. storočia sa tu mesto vlastne končilo, na mieste dnešného námestia bývali trhy s dobytkom. Neďaleko bol aj prameň nazývaný Csurgó, kde vraj bola vtedy podľa miestnych najlepšia voda v celej Sobote.

V druhej polovici 19. storočia sa však mesto postupne rozrastalo aj týmto smerom a pribudli nové budovy. V rokoch 1874 – 1875 to bola samotná súdna sedria, v ktorej sídlil Maďarský kráľovský súd pre šesť okresov. O niekoľko rokov za ňou pribudla väznica (dnes psychiatrické oddelenie nemocnice). Počas jej existencie v nej bola väznená napríklad rehoľníčka Zdenka Schelingová, Anton Vazač, známy ako špión Antek z Klenovca počas II. sv. vojny, či objaviteľ jaskyne Domica Ján Majko.

Neďaleko Tompovho námestia bola postavená i župná nemocnica, v súčasnosti pavilón interného oddelenia. Jej súčasťou bola i kaplnka a v nemocnici slúžili aj ošetrovateľky z Rádu milosrdných sestier sv. Vincenta. Podrobnosti opäť v príspevku V. Gondáša (ktorého sa, mimochodom, oplatí na Facebooku sledovať, pravidelne prináša rôzne zaujímavosti z histórie nášho regiónu):

Za zmienku stojí ešte rohový dom na Cintorínskej ulici, ktorý patril fotografovi Andrássymu. Jeho stopa sa však po II. sv. vojne podľa riaditeľky GMM stráca. V zadnej časti budovy mal zriadený ateliér a aj po vojne býval v tomto dome iný fotograf.

Župný dom

Najmonumentálnejšou budovou Tompovho námestia je župný dom, donedávna Okresný úrad. Jeho výstavba na začiatku 20. storočia trvala podľa archívnych materiálov len deväť mesiacov, čo je pri takejto veľkej budove až neuveriteľné. Navyše, ovplyvnil ju ešte aj štrajk robotníkov počas výstavby. Pôvodne na mieste župného domu stála len malá krčma pre trhovníkov. Posledným županom bol na začiatku 20. rokov 20. storočia spisovateľ Janko Jesenský. Potom sa Rimavská Sobota stala súčasťou Zvolenskej župy.

Smutnou informáciou, ktorá tiež odznela na podujatí, je údajné odpojenie budovy od kúrenia, ku ktorému má dôjsť budúci mesiac. Vykurovaná vraj zostane len sála, kde sa konajú zasadnutia mestského zastupiteľstva (tá však má elektrické konvektory). Ak sa tak naozaj stane, obávame sa, že budovu čaká vlhnutie a smutný osud iných opustených pamiatok…

Pamätník a smutný osud Židov

Záver podujatia bol pri pamätníku Červenej armády pred múzeom, ktorý je, mimochodom, postavený z čadiča z Konrádoviec. V jeho okolí boli po oslobodení R. Soboty pochovaní rumunskí vojaci. Ich telá však neskôr exhumovali a premiestnili na ústredný vojenský cintorín do Zvolena.

Počas vojny utrpela veľkú škodu aj samotná budova múzea, keď ju poškodilo bombardovanie. Ako uvádza vtedajší správca múzea Holéczy, vybitých bolo všetkých 1200 okenných tabúľ (jedno okno pozostáva až z ôsmich takýchto tabúľ).

Osobitnou kapitolou je osud rimavskosobotskej židovskej komunity. Jednou z posledných žijúcich pamätníčok je Kornélia Wirtschafterová, ktorá prešla až štyrmi koncentračnými tábormi. Ešte predtým však zažila ponižovanie aj priamo doma v R. Sobote. Napríklad keď ju žandári prinútili absolvovať nedôstojnú osobnú prehliadku zdravotnou sestrou, aby zistili, či v telesných dutinách neschováva zlato.

Pracovníci múzea majú spomienky K. Wirtschafterovej nahrané a veríme, že sa v nejakej forme dočkáme ich publikovania. Mimochodom, v R. Sobote boli počas vojny hneď tri getá, jedno z nich v Tomašovej. V meste boli pri prechode frontu aj poľné nemocnice v spomínanom župnom dome i v budove gymnázia.

Posledná zmienka patrí soche Mihálya Tompu. Tá bola v roku 1947 tromi občanmi strhnutá a dlhý čas umiestnená na poschodí múzea. Neskôr ju presunuli do prvomájovej záhrady, po Nežnej revolúcii späť na námestie, avšak nie na pôvodné miesto v strede. Po revitalizácii námestia spred niekoľkých rokov však naň bola vrátená.

Zdroj: Oľga Bodorová, Foto: Sobotnik.sk