K významným osobnostiam histórie mesta Fiľakovo bezpochyby patrí Štefan (István) Koháry II. (1649 – 1731). Bol básnikom, politikom, sudcom, silným katolíkom aj človekom oddaným cisárovi. Mnohí ho ale poznajú ako posledného kapitána Fiľakovského hradu a odhodlaného protitureckého bojovníka.
O živote tohto významného človeka, ktorý ovplyvnil život a dianie vo Fiľakove, sa veľa informácií na internete v slovenskom jazyku nájsť nedá. Napriek tomu, že sa výrazne vpísal do dejín, často ostáva v tieni a zabudnutí.
Portál Sobotnik.sk sa to rozhodol zmeniť. O živote hrdinského hradného kapitána sme preto pripravili článok. Informácie sme čerpali z webstránky mesta Fiľakovo a Múzea vo Svätom Antone. Najbohatším zdrojom bola historická prechádzka organizovaná Hradným múzeom vo Fiľakove ešte v roku 2019 s názvom Po stopách Štefana Koháryho II.
Tušil, že hradné múry bude potrebovať
Štefan Koháry II. sa narodil 11. marca 1649. Podľa informácií webstránky Múzea vo Svätom Antone študoval na Jezuitskom kolégiu v Trnave a následne pokračoval teológiou vo Viedni, kde získal doktorát.
Hoci si zvolil vojenskú dráhu, svojej životnej filozofie – za Boha a cisára – sa nikdy nezriekol. Ako 18-ročný sa stal veliteľom preddunajských vojsk. Jeho meno ostane navždy vryté v histórii mesta Fiľakovo. Ešte ako 15-ročný prišiel o otca, po ktorom zdedil aj dôležitú funkciu.
„Keďže bol dedičným kapitánom Fiľakovského hradu, dal v roku 1672 opraviť hradné múry tušiac, že ich bude v nasledujúcich rokoch potrebovať. Počas jeho velenia vypuklo povstanie vedené Imrichom Thökölym. V roku 1678 Štefan II. úspešne odrazil útoky tureckých a kuruckých vojsk,“ píše sa na webstránke Múzea vo Svätom Antone. O 4 roky neskôr, v roku 1682, sa ale Imrich Thököly do Fiľakova vrátil aj s tureckou posilou.
Posledné obliehanie Fiľakovského hradu
Dominanta Fiľakova tak v roku 1682 čelila poslednému obliehaniu. Múry fiľakovského hradu boli svedkami značného nepomeru síl. Kým za hradbami čakalo na povely Štefana Koháryho II. len 700 vojakov, na opačnej strane stálo až 60-tisíc Turkov a kurucov Imricha Thökölyho.
„Hrad disponoval 64 delami. Niektoré dal Koháry II. dokonca vyhrabať spod zeme, kde ich predtým zakopali, pretože boli staré a už sa nemali používať. V rámci prípravy a ukážky svojho odhodlania vojaci natreli steny hradu zvieracou, pravdepodobne býčou krvou,“ opísal udalosti Patrik Kasza, zamestnanec Hradného múzea vo Fiľakove.
Obrancovia nemohli len tak stáť na hradbách a nepriateľa ostreľovať. Na to ich bolo príliš málo. Rozhodli sa preto podkopať mestskú bránu, kde ukryli sudy s pušným prachom. Miesto chvíľu bránili, no postupne sa stiahli. Počkali, kým sa pri bráne zhromaždí čo najviac nepriateľských vojakov a vyhodili ich do vzduchu.
Ešte predtým vypálili budovy a Turci s kurucmi tak prišli už do zničeného mesta. „Po 11 dňoch obliehania straty na tureckej strane dosiahli počet 44-tisíc mŕtvych janičiarov,“ pokračoval Kasza.
Zradený vlastnými vojakmi
Koháry II. s Thökölym dohodol počas obliehania trojdňový mier, no ten sa ukončil predčasne. Hradný kapitán na druhý deň prichytil svojich vojakov pri rozhovore s janičiarmi, ktorí sa ich snažili presvedčiť k dezercii.
Koháry II. týchto vojakov osobne popravil a medzi janičiarov zhodil 12 bômb. Tým porušil mier a útočníci začali hrad znovu ostreľovať. Veliteľ útočiacich vojsk dostal od sultána príkaz, že ak Fiľakovský hrad neobsadia do 15. septembra, majú sa bezpodmienečne vrátiť do Budína, kde sa združovali všetky vojská. Tie sa mali spoločne pripraviť na kľúčovú bitku pri Viedni.
Turci preto zvýšili úsilie a obrana postupne poľavovala.Hradný kapitán po čase vyslal posla, ktorý mal dohodnúť kapituláciu. Časť jeho vojakov sa ale proti kapitánovi vzbúrila a otvorila Turkom hradnú bránu. Koháryho II. zajali. Ten ešte zo zajatia zabezpečil, aby Thököly jeho vojakov nezabil, ale prepustil.
„Štefana Koháryho II. odviedli Imrich Thököly a vezírov zástupca do tureckého tábora. Pred rozvášneným davom nahnevaných vojakov ho museli chrániť vlastnými telami,“ prezradil Kasza.
Bezvýznamný titul a zničený hrad ako dar
Hoci bol Fiľakovský hrad už obsadený, Turci s bombardovaním hradných veží či mestského opevnenia neprestali. Thököly sa vezíra opýtal na dôvod bombardovania. Ten zareagoval, že pre Fiľakovo pretieklo veľa dobrej mohamedánskej krvi a preto sa rozhodol hrad zničiť.
Thökölyho ešte v ruinách horiaceho Fiľakovského hradu korunovali za kráľa Horného Uhorska. On to však neprial a naďalej používal titul sedmohradské knieža. Nový titul by vstúpil do platnosti, iba ak by Turci v roku 1663 vyhrali bitku pri Viedni. To sa ale nestalo a Thököly tak od Turkov dostal bezvýznamný titul a zničený hrad.
Suchý chlieb zapíjal vodou, v ktorej sa umýval riad
Imrich Thököly uväznil Štefana Koháryho II. na hrade Regéc v dnešnom Maďarsku.
„Thököly sa ho bál zabiť. Nemal ho v láske, no Koháry II. mal také známosti, že jeho smrť by sa Thökölymu vrátila v podobe pomsty. Preto chcel smrť fiľakovského hradného kapitána docieliť mukami vo väzení,“ opísal Marian Mesiarik, bývalý pracovník Hradného múzea vo Fiľakove.
Hradný kapitán hradu Regéc však zajatca ľutoval a vyslobodil ho. Štefana II. po niekoľkodennom blúdení po lesoch odhalili dedinčania, ktorí ho vrátili do väzenia. Thököly dal následne zabiť každého, kto utečencovi pomáhal.
Štefan II. bol potom väznený v podzemnej cele na hrade Mukačevo na dnešnej Ukrajine. Bez svetla, bez oblečenia, obklopený vlhkom a chrobákmi. Pil vodu, v ktorej umývali riad. Jesť dostával kúsok suchého chleba.
„Thökölyho manželka Ilona Zrínyi (Helena Zrínska) vyprosila pre Koháryho II. lepšiu stravu a aj pero a papier, aby mohol tvoriť básne a dopisovať si s matkou. Thököly premiestňoval Koháryho do ďalších väzení. Až v Užhorode ho vyslobodili cisárske jednotky,“ pokračoval Mesiarik.
Verdikt pre Levočskú bielu pani
Kapitán Fiľakovského hradu bol po vyslobodení veľmi vychudnutý. Viacerí ho preto presviedčali, aby sa v takom stave ukázal cisárovi. On sa ale rozhodol vrátiť na rodný hrad Čabraď, kde nabral sily.
Až potom vycestoval za cisárom Leopoldom I., ktorý ho za jeho oddanosť Bohu a cisárovi nazval „speculum fidelitas“ – zrkadlo vernosti. Kohárymu II. sa dostala ďalšia veľká pocta, keď mu vtedajší pápež poslal ozdobný klobúk. Tie sa zvykli posielať len kráľom.nKoháry II. následne pokračoval v protitureckých bojoch.
„Bol pri oslobodení Budína, kde dostal funkciu miestostrážcu. Zúčastnil sa aj oslobodenia Egru, kde po zranení guľkou už nevedel používať jednu ruku. V roku 1714 ho zvolili za krajinského sudcu, čo v tej dobe bola veľmi dôležitá funkcia. Zaujímavosťou je, že na smrť odsúdil Levočskú bielu pani (Julianu Korponaiovú, pozn. red.), hoci to sám nechcel. Spor sa ťahal dva roky a sťať ju dal až na príkaz cisára,“ priblížil Mesiarik.
Do smrti verný cisárovi aj Bohu
Štefan Koháry II. prežil neľudské podmienky vo väzení aj vďaka silnej viere v Boha. Po návrate zo zajatia v roku 1685 dal vo Fiľakove postaviť nový kostol s kláštorom františkánov. Kostol sa začal stavať koncom roka 1694 a práce ukončili v roku 1725.
Na stavbe sa podieľali majstri z Budína, Fiľakova i okolia a bol použitý aj materiál z fiľakovského kameňolomu. Po prepadnutí klenby museli počas prebehnúť ďalšie stavebné práce. Tiež dal postaviť veľkolepý hlavný oltár – dominantu fiľakovského kostola. Vyrobili ho v roku 1726, o rok neskôr ho umiestnili do priestorov kostola.
Koháry II. počas svojho života rozdal 600-tisíc zlatých na postavenie kostolov, kláštorov, škôl či sirotincov. V prepočte na súčasné eurá by sme mohli hovoriť o miliónových sumách. Tiež sa staral o chudobných, ktorí žili na jeho panstvách.
V roku 1723 odišiel do dôchodku. Umrel 29. marca roku 1731 na hrade Čabraď vo veku 82 rokov. Je pochovaný v rodinnej hrobke v kláštore v Hronskom Beňadiku. Na poslednej ceste z hradu do hrobky mu robil spoločnosť obrovský sprievod.
Dnes ho vo Fiľakove pripomína bronzová busta stojaca na námestí nesúcom jeho meno, kaštieľ i základná škola, ktorá je po ňom pomenovaná.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.