TIP NA SOBOTU: Tornaľský hrad je romantické miesto s umelými ruinami

TORNAĽA – Naším dnešným tipom na rýchly a nenáročný výlet je Tornaľský hrad, situovaný neďaleko centra mesta Tornaľa, v mestskom parku nazývanom aj Zoltánka. Ide o lokalitu, ktorá je domácim Tornaľčanom dobre známa, návštevníka však dokáže milo prekvapiť.

Turisti, ktorí prídu do mesta autom, môžu pred návštevou tohto miesta zaparkovať napríklad na priestranstve pred kaštieľom na Šafárikovej ulici, alebo na Hlavnom námestí, odkiaľ to k hradu tiež nie je ďaleko. Do parku sa ide priamo zo Šafárikovej ulice popri chátrajúcej bytovke, na stene ktorej sa však nachádza zaujímavá veľkoplošná maľba.

Kedysi anglický, dnes mestský

Samotný park bol kedysi anglickým parkom, prináležiacim k už spomínanému kaštieľu či kúrii, ktorá bola sídlom rodu Tornallyay. Podľa Wikipédie bol posledným majiteľom kaštieľa Zoltán Tornallyay, od mena ktorého sa medzi ľuďmi rozšíril názov Zoltánova záhrada (Zoltán-kert). Založenie tohto parku údajne siaha až do 13. storočia a jeho pýchou sú dva platany, ktorých vek je vraj okolo 300 až 350 rokov.

Samotný park iste zažil aj lepšie časy, keď určite vyzeral honosnejšie. Hoci je vidieť, že základná starostlivosť mu nechýba, revitalizácia by bola určite prospešná. Jeho súčasťou je dnes i letné kino, pri ktorom sa nachádza 11 metrov vysoké bralo samotného hradu so neprehliadnuteľnou „zrúcaninou“.

Slovo „zrúcanina“ naschvál uvádzame v úvodzovkách, keďže človeku, ktorý sa trochu zaujíma o históriu, je hneď zrejmé, že nejde o pôvodné stredoveké opevnenie, ale o novodobú stavbu, pravdepodobne z 19. storočia. V duchu vtedajšieho umeleckého smeru – romantizmu – totiž bolo v móde stavať takzvané umelé zrúcaniny, teda stavby, ktoré mali vyzerať ako zvyšky starých hradov a pevností. V našich regiónoch sa okrem Tornale dá nájsť podobná stavba na hrade Blh (Balog) pri Veľkom Blhu.

Čo sa týka Tornaľského hradu a jeho umelých ruín, úzkym priechodom medzi skalami sa dá prejsť do maličkej miestnôstky s akýmisi dvoma pseudorománskymi oknami, ďalším menším okienkom a náznakom nejakej kamennej lavičky. Druhý novodobý kamenný objekt sa nachádza pod bralom a šlo zrejme o nejakú pivnicu alebo grottu, teda niečo na spôsob umelej jaskyne. Po severnej strane brala sa dá vystúpiť bez väčšej námahy priamo na jeho vrchol, odkiaľ je pekný výhľad na park a okolie.

Nejasná história hradu

Nás však okrem novodobých dejín z 19. storočia zaujímala hlavne staršia história toho miesta, teda, či tam skutočne stál nejaký stredoveký hrad. Informácie sme, ako zvyčajne v takýchto prípadoch, najprv hľadali v publikácii Encyklopédia slovenských hradov od Miroslava Plačka a Martina Bónu. Bohužiaľ, bezvýsledne, o opevnení v Tornali v tejto knihe nie je zmienka. Rovnako sme pochodili aj s publikáciou Okres Rimavská Sobota od Júliusa Boľfíka, zborníkoch Gemersko-malohontského múzea a ďalších tlačovinách.

V hľadaní sme teda pokračovali na internete, ale Tornaľský hrad sa nespomína ani na oficiálnej stránke mestotornala.sk a rovnako ani na stránke Wikipédie, venovanej Tornali. Napokon sme však relatívne dosť informácií našli na stránke www.hrady-zamky.sk.

„Objekt sa prvýkrát spomína ako drevená strážna veža na vrchole brala, ktorú postavili Gemerské gardy na prelome X. a XI. storočia. Táto údajne drevená veža bola zničená najneskôr počas vpádu Tatárov,“ uvádza sa na stránke.

Ako sa dodáva, v roku 1291 sa v listine opäť spomína veža, pod ktorou sa sformovala dedina (z maďarčiny toronyalja – pod vežou). „Jej stavbu môžeme pravdepodobne pripísať Feliciánovi, synovi Gaala, ktorý bol v roku 1284 uhorským išpánom. Neskôr k veži pribudla kamenná prístavba na západnej strane skalnej steny, po ktorej sú viditeľné zvyšky obvodových múrov,“ píše sa na stránke hrady-zamky.sk.

Tornaľský hrad ako sídlo Tornallyayovcov

Ďalej sa tam dá dočítať, že v roku 1325 Tornaľský hrad patril Jánovi a ostatným synom Gaala. „Hrad a dedina sa neskôr stali sídlom Tornallyayovcov, s ktorými sa spája aj opevnenie a stavebné úpravy. K zániku hrádku v Tornali došlo pravdepodobne v 14. až 15. storočí.“

Na stránke sa tiež uvádza, že zvyšky múrov na východnej strane skalného kužeľa objavil archeológ István B. Kovács v polovici 90. rokov 20. storočia. „Počas výkopových prác sa skúmal opevňovací systém pozostávajúci z priekop a valov. Na vnútornom nádvorí bola odkrytá kamenná stavba s rozmermi 500 x 500 cm so vstupom na sever. Preskúmal sa aj obranný systém na západnej strane hradu. Bola tu pôvodne drevená konštrukcia, ako dokazuje skupina výmoľov, ale už nie je možné ju presnejšie rekonštruovať.“ Toľko teda portál hrady-zamky.sk, ktorý sa odvoláva na informácie zo strán varak.hu, ujszo.com, pinterest.com a wikipediu.

Povesť o Tornaľskom hrade

O histórii tohto miesta píše aj Július Húšťava v 123-stranovom diele Z dejín Tornale, ktoré sa dá stiahnuť napríklad na tomto odkaze. Ako autor uvádza, po tatárskom vpáde prevzala úlohu pevnosti, ktorú dovtedy zastával, práve veža na tomto brale, ktorú postavili šľachtici, pôvodom z hradných poddaných, pri osade Kövi.

„Z usadlosti sa neskôr vyvinulo mestečko Tornaľa. Tornaľa dostala meno podľa strážnej veže (po maďarsky őrtorony), ktorú tu postavili, aby chránila vstup do Slanskej doliny. Zo strážnej veže vraj viedla podzemná chodba na hrad Gemer, vzdialený štyri kilometre,“ tvrdí Húšťava. V jeho diele ďalej nájdeme i legendu o dievčine, ktorá nechcela Tatárom vyzradiť vchod do tejto chodby, za čo jej usekli bradu.

Pochopiteľne, štvorkilometrová podzemná chodba, ktorá by navyše musela viesť popod rieku Slaná, patrí bez pochýb do oblasti legiend a povestí. Avšak predpoklad, že na brale stála iba strážna veža, možno s nejakým zázemím, prípadne iba menší hrádok, potvrdzuje aj samotný terén. Bralo je totiž proste príliš malé na to, aby na ňom mohla stáť väčšia fortifikácia.

To však nič nemení na skutočnosti, že ide o lokalitu so skutočným genius loci a ak ste ju doteraz ešte nenavštívili, rozhodne to odporúčame. A ak už budete v Tornali, dávame do vašej pozornosti aj neďaleký reformovaný kostol, ktorého múry si pamätajú i gotiku, či hneď vedľa hrobku, na ktorej sa, bohužiaľ, rozpadáva strecha.

Foto: Sobotnik.sk