Samotný park bol kedysi anglickým parkom, prináležiacim k už spomínanému kaštieľu či kúrii, ktorá bola sídlom rodu Tornallyay. Podľa Wikipédie bol posledným majiteľom kaštieľa Zoltán Tornallyay, od mena ktorého sa medzi ľuďmi rozšíril názov Zoltánova záhrada (Zoltán-kert). Založenie tohto parku údajne siaha až do 13. storočia a jeho pýchou sú dva platany, ktorých vek je vraj okolo 300 až 350 rokov.
Samotný park iste zažil aj lepšie časy, keď určite vyzeral honosnejšie. Hoci je vidieť, že základná starostlivosť mu nechýba, revitalizácia by bola určite prospešná. Jeho súčasťou je dnes i letné kino, pri ktorom sa nachádza 11 metrov vysoké bralo samotného hradu so neprehliadnuteľnou „zrúcaninou“.
Slovo „zrúcanina“ naschvál uvádzame v úvodzovkách, keďže človeku, ktorý sa trochu zaujíma o históriu, je hneď zrejmé, že nejde o pôvodné stredoveké opevnenie, ale o novodobú stavbu, pravdepodobne z 19. storočia. V duchu vtedajšieho umeleckého smeru – romantizmu – totiž bolo v móde stavať takzvané umelé zrúcaniny, teda stavby, ktoré mali vyzerať ako zvyšky starých hradov a pevností. V našich regiónoch sa okrem Tornale dá nájsť podobná stavba na hrade Blh (Balog) pri Veľkom Blhu.
Čo sa týka Tornaľského hradu a jeho umelých ruín, úzkym priechodom medzi skalami sa dá prejsť do maličkej miestnôstky s akýmisi dvoma pseudorománskymi oknami, ďalším menším okienkom a náznakom nejakej kamennej lavičky. Druhý novodobý kamenný objekt sa nachádza pod bralom a šlo zrejme o nejakú pivnicu alebo grottu, teda niečo na spôsob umelej jaskyne. Po severnej strane brala sa dá vystúpiť bez väčšej námahy priamo na jeho vrchol, odkiaľ je pekný výhľad na park a okolie.
Nás však okrem novodobých dejín z 19. storočia zaujímala hlavne staršia história toho miesta, teda, či tam skutočne stál nejaký stredoveký hrad. Informácie sme, ako zvyčajne v takýchto prípadoch, najprv hľadali v publikácii Encyklopédia slovenských hradov od Miroslava Plačka a Martina Bónu. Bohužiaľ, bezvýsledne, o opevnení v Tornali v tejto knihe nie je zmienka. Rovnako sme pochodili aj s publikáciou Okres Rimavská Sobota od Júliusa Boľfíka, zborníkoch Gemersko-malohontského múzea a ďalších tlačovinách.
V hľadaní sme teda pokračovali na internete, ale Tornaľský hrad sa nespomína ani na oficiálnej stránke mestotornala.sk a rovnako ani na stránke Wikipédie, venovanej Tornali. Napokon sme však relatívne dosť informácií našli na stránke www.hrady-zamky.sk.
„Objekt sa prvýkrát spomína ako drevená strážna veža na vrchole brala, ktorú postavili Gemerské gardy na prelome X. a XI. storočia. Táto údajne drevená veža bola zničená najneskôr počas vpádu Tatárov,“ uvádza sa na stránke.
Ako sa dodáva, v roku 1291 sa v listine opäť spomína veža, pod ktorou sa sformovala dedina (z maďarčiny toronyalja – pod vežou). „Jej stavbu môžeme pravdepodobne pripísať Feliciánovi, synovi Gaala, ktorý bol v roku 1284 uhorským išpánom. Neskôr k veži pribudla kamenná prístavba na západnej strane skalnej steny, po ktorej sú viditeľné zvyšky obvodových múrov,“ píše sa na stránke hrady-zamky.sk.
O tomto kvazy hradku v Tornali vie len malo ludi, povodne to bola pravdepodobne strazna veza. Tie ruiny v skale…
Uverejnil používateľ Hrady a zámky na Slovensku Nedeľa 15. septembra 2019
Ďalej sa tam dá dočítať, že v roku 1325 Tornaľský hrad patril Jánovi a ostatným synom Gaala. „Hrad a dedina sa neskôr stali sídlom Tornallyayovcov, s ktorými sa spája aj opevnenie a stavebné úpravy. K zániku hrádku v Tornali došlo pravdepodobne v 14. až 15. storočí.“
O histórii tohto miesta píše aj Július Húšťava v 123-stranovom diele Z dejín Tornale, ktoré sa dá stiahnuť napríklad na tomto odkaze. Ako autor uvádza, po tatárskom vpáde prevzala úlohu pevnosti, ktorú dovtedy zastával, práve veža na tomto brale, ktorú postavili šľachtici, pôvodom z hradných poddaných, pri osade Kövi.
„Z usadlosti sa neskôr vyvinulo mestečko Tornaľa. Tornaľa dostala meno podľa strážnej veže (po maďarsky őrtorony), ktorú tu postavili, aby chránila vstup do Slanskej doliny. Zo strážnej veže vraj viedla podzemná chodba na hrad Gemer, vzdialený štyri kilometre,“ tvrdí Húšťava. V jeho diele ďalej nájdeme i legendu o dievčine, ktorá nechcela Tatárom vyzradiť vchod do tejto chodby, za čo jej usekli bradu.
Pochopiteľne, štvorkilometrová podzemná chodba, ktorá by navyše musela viesť popod rieku Slaná, patrí bez pochýb do oblasti legiend a povestí. Avšak predpoklad, že na brale stála iba strážna veža, možno s nejakým zázemím, prípadne iba menší hrádok, potvrdzuje aj samotný terén. Bralo je totiž proste príliš malé na to, aby na ňom mohla stáť väčšia fortifikácia.
To však nič nemení na skutočnosti, že ide o lokalitu so skutočným genius loci a ak ste ju doteraz ešte nenavštívili, rozhodne to odporúčame. A ak už budete v Tornali, dávame do vašej pozornosti aj neďaleký reformovaný kostol, ktorého múry si pamätajú i gotiku, či hneď vedľa hrobku, na ktorej sa, bohužiaľ, rozpadáva strecha.
Foto: Sobotnik.sk
Múzeum Betliar bude mať od 25. novembra 2024 novú zastupujúcu riaditeľku. Stane sa ňou Andrea…
Chodec, ktorého v lokalite Hladký Majer zrazil 18-ročný vodič, svojim zraneniam na mieste podľahol. Celý…
Prvý sneh aktuálnej zimnej sezóny spôsobil na cestách Gemera-Malohontu a Novohradu komplikácie. Celý článok Prvý…
Štyria príslušníci HaZZ na jednom kuse techniky zasahujú pri nehode, ktorá sa stala neďaleko mesta…
RIMAVSKÁ SOBOTA – Od štvrtka 21. novembra 2024 môžu obyvatelia Rimavskej Soboty a celého regiónu…
Jeden človek zahynul pri dopravnej nehode, ktorá sa stala na hlavnom južnom ťahu I/16 medzi…