ČAKANOVCE: Pri obci sa kedysi ťažili milióny kubíkov uhlia. Zachovala sa iba jedna štôlňa

ČAKANOVCE – Málo známu, ale veľmi zaujímavú históriu ťažby uhlia pri dedine Čakanovce na juhu okresu Lučenec spoznala zhruba 20 účastníkov vďaka víkendovému podujatiu, ktoré zorganizoval nadšenec pre históriu a vloger z Fiľakova Marian Mesiarik v spolupráci s miestnym obyvateľom Tiborom Kovácsom. Počas zhruba štvorhodinovej túry na šesťkilometrovom okruhu sa dozvedeli zaujímavosti súvisiace s ťažbou a spoznali aj zvyšky banských diel a stavieb v okolí obce.

„Čakanovské uhlie boli veľmi kvalitné a silné, s vysokou výhrevnosťou. Veľakrát sa len ním samotným ani nedalo kúriť, pretože zvyklo prepaľovať piecky. Zrejme to bolo spôsobené pevným bazaltovým nadložím, ktoré ho dobre chránilo. V iných lokalitách, kde bol nad uhlím napríklad pieskovec, sa viac znehodnocovalo,“ vysvetlil Mesiarik.

Ako dodal, čakanovské bane mali dva hlavné uhoľné sloje a ich história sa začína okolo roku 1859, keď gróf Berényi dostal prvé povolenie na ťažbu uhlia v tejto lokalite. V prvej fáze šlo pravdepodobne o povrchovú ťažbu, až neskôr sa prešlo k dobývaniu v baniach.

Zaujímavosťou je, že tieto bane vlastnila v rokoch 1900 až 1911 rodina Stefanyiovcov, ktorí mali tehelňu a kaštieľ vo Fiľakove, v ktorom dnes sídli gymnázium. „Je teda pravdepodobné, že obidva objekty boli vykurované práve uhlím z Čakanoviec,“ priblížil Mesiarik. Medzi ďalších vlastníkov patrili A. Schöller (1860-1861), či Gejza Krepuska, lekár z Budapešti. Celkovo sa v okolí Čakanoviec s rôznou intenzitou ťažilo uhlie necelých sto rokov.

Koniec po druhej svetovej vojne

Z novodobejšej histórie sa zachovalo pár záznamov o prieskume a ťažbe v čakanovskom chotári. V roku 1928 tu napríklad realizovala vrtný prieskum firma Herrmann Winter. Vykonala celkovo 35 vrtov, ktorými sa zistilo, že v ložisku sú vyvinuté dva uhoľné sloje. Nové kutacie vrtné práce začali dňa 2. mája 1938 Československé kamenouhoľné bane, úč. spol., pod vedením Ing. Vladimíra Telatynského. Dňa 15. júla toho istého roku však boli zastavené pred neuspokojivé výsledky.

Podľa pamätníkov začala po druhej svetovej vojne ťažba uhlia pri Čakanovciach upadať a začiatkom 50. rokov definitívne skončila, keďže toto palivo sa ťažilo v iných, väčších ložiskách. Uhlie sa pri Čakanovciach síce nachádza ešte aj dnes, ale momentálne nie je rentabilné ťažiť ho. Avšak v súvislosti s aktuálnou vojnou na Ukrajine a snahou odstrihnúť sa od dodávok ruskej ropy a plynu sa v tomto smere môže kadečo zmeniť.

Do dnešných dní sa pri Čakanovciach zachovala iba jediná krátka baňa, ktorá má okolo 15 až 20 metrov. Vchody do ostatných baní boli buď úmyselne zasypané, prípadne sa počas rokov proste prepadli. Niet sa čomu čudovať, aj tá jediná zachovaná je vyrazená do horniny, ktorá sa ľahko rozpadáva na kusy a na jej dne je množstvo napadaných kusov zo stropu.

Okrem tejto šachty sa ešte zachovala jedna diera v lese, ktorá bola zrejme vetracou šachtou. Hlboká je okolo 35 metrov a má aj krátku odbočku. Dno je zasypané kamením a zeminou, ktoré sa počas desaťročí uvoľnili zo stien.

Ako sme šli po stopách čakanovských baní

Naša túra za čakanovskými uhoľnými baňami sa začína priamo v Čakanovciach, pri Dome ľudového bývania. Pokračujeme hore dedinou cez rómsku osadu so všetkým, čo k tomu patrí. Prvou zaujímavosťou na trase je Čakanovský profil, resp. jeho spodná časť hneď na konci osady.

Ide o prírodnú pamiatku a chránené územie. „V záreze poľnej cesty vedúcej od juhovýchodného okraja Čakanoviec je sledovateľný morský a kontinentálny vývoj spodného miocénu Cerovej vrchoviny. V spodnej časti profilu, v opustenej pieskovni s prírodne modelovanými stenami vystupujú rozpadavé pieskovce tachtianskych vrstiev,“ dozvedáme sa zaujímavosti o profile na stránke nogradgeopark.eu. Nepríjemným zistením je však skutočnosťou, že na tomto mieste na nachádza množstvo psích výkalov. Sú ich doslova desiatky.

Divoké skládky a jediná zachovaná baňa

Stúpame poľnou či lesnou cestou vyššie nad dedinu. Po jej okraji postupne vidíme štyri či päť divokých skládok odpadu, čo je skutočne smutný pohľad. Cesta sa následne niekoľkokrát rozdvojuje a napokon z nej odbočujeme na nenápadný chodníček. Bez sprievodcu by sme určite zablúdili.

Chodník vedie dole svahom a po niečo viac ako polhodine od začiatku našej cesty sa dostávame k zachovanej bani, či jej časti. Jej prvá časť sa totiž pred rokmi zrútila, o čom svedčí veľké prepadlisko pred súčasným vchodom do bane. Vo vytvorenom zlome vidieť uhoľný sloj.

Od bane sa následne vraciame niekoľko sto metrov nazad do rovnej časti lesa, kde nás sprievodca Majo Mesiarik upozorňuje na „bránu do pekla“. Ide o vyústenie vetracej šachty, ktorú sme spomínali v prvej časti článku. Je to vlastne diera v zemi, ktorá by mohla byť potenciálne nebezpečná. Našťastie, na jej prítomnosť upozorňuje modrá šnúra, omotaná okolo stromov, ktorá ju ohraničuje.

Opodiaľ sa týči zvláštny kopec, ktorý by mohol byť starou haldou. Pokračujeme ďalej lesom a neďaleko jednej z križovatiek lesných ciest vidíme značku „Pozor, štátna hranica“. Maďarsko je skutočne čo by kameňom dohodil. Napokon prichádzame k miestu, kde sa nachádza jama či prepadlisko s priemerom 10 – 12 metrov a pri ňom betónová konštrukcia. Sprievodca nám vysvetľuje, že jej účel zatiaľ nepoznajú, ale mohlo by ísť o zariadenie na premývanie, teda čistenie uhlia.

Srdce banského areálu

O kúsok ďalej opäť nachádzame zvyšky stavieb vytvorených človekom. Podľa Mesiarika to bol kedysi banícky dvor, resp. priestranstvo pred vchodom do bane, kde boli rôzne zariadenia na nakladanie a prepravu uhlia. Zachoval sa len kamenný múr ako spevnenie svahu a zvyšky banského portálu. Štôlňa za ním sa už dávno prepadla, o čom svedčí zárez v teréne.

Vidíme tiež betónové pätky s obrovskými zhrdzavenými „šróbmi“, na ktoré boli upevnené nejaké stroje. Tu bolo zrejme srdce celého banského areálu. Z tejto lokality viedla k neďalekej železničnej trati dokonca lanovka, ktorou k nej uhlie prepravovali. Žiadne budovy sa tu však nezachovali, o ich niekdajšej existencii svedčí len množstvo úlomkov tehál, ktoré sa povaľujú po okolí. Príroda si toto miesto už takmer úplne vzala naspäť.

Ťažba aj vo vojnových rokoch

Opäť sa dozvedáme rôzne zaujímavosti. „Rozkvet baníctva tu bol aj v čase prvej Československej republiky. Zachoval sa nám údaj, že napríklad v roku 1937 tu pracovalo 397 zamestnancov, z toho 380 robotníkov v bani a zvyšok ako pracovníci v kanceláriách.“ konkretizoval Mesiarik s tým, že uhlie sa ťažilo aj na druhej strane súčasnej hranice, v šalgotarjánskej uhoľnej kotline.

Ťažba pokračovala aj v časoch druhej svetovej vojny. „Od roku 1939 do roku 1943 sa tu vyťažilo 6,5 milióna kubických metrov uhlia. Po vojne sa však boli nájdené nové ložiská a táto baňa začala upadať, až bola úplne zatvorená,“ dodáva náš sprievodca.

Pokračujeme smerom dole popri akýchsi pahorkoch. V skutočnosti sú to však rozmerné haldy vyťaženej hlušiny s uhoľným prachom, ktorý zeminu sfarbuje do sivočierna. Potom už len schádzame cestou popri hlbokej rokline k železničnej trati pri Šiatorskej Bukovinke a po nej sa vraciame späť do Čakanoviec. Poslednou zaujímavosťou na našej trase je betónová konštrukcia s letopočtom 1950, ktorá bola vlastne „nakládkou“ uhlia do vagónov.

Všetky fotografie z našej púte nájdete vo fotogalérii: