A. BOTOŠ: Archeológia je pekná milenka, ale chudobná manželka (rozhovor)

Na začiatku štúdia počul od svojho pedagóga slová o tom, že archeológia je pekná milenka, ale chudobná manželka. Vraví, že vtedy im celkom nerozumel, ale neskôr sa mu plne potvrdili. O zaujímavej práci archeológa, ktorú si však mnohí až príliš romantizujú, nám v rozhovore porozprával archeológ Gemersko-malohontského múzea (GMM) v Rimavskej Sobote Alexander Botoš.

Kedysi ste na jednej zo svojich prednášok parafrázovali slová svojho profesora, že archeológia je pekná milenka, ale chudobná manželka. Dodali ste tiež, že vo vašej praxi sa vám plne potvrdili. Môžete ich bližšie vysvetliť?

Tieto slová povedal docent Jozef Hoššo v júni 1998 na katedre archeológie, keď som tam bol na prijímačkách. Týmito slovami nás vlastne privítal a mne tak nejako utkveli v pamäti. Počas štúdia som tomuto slovnému obrazu celkom nerozumel, ale v podstate tým básnik chcel povedať, že archeológia je prekrásna práca, netradičná, zaujímavá, pričom rutina je tam minimálna, hlavne keď človek vykonáva aktívnu terénnu prax.

V deň, keď vykonávate archeologický výskum, tak neviete, ako sa skončí. Môže sa stať, že deň sa skončí úplne banálne a neobjavíte nič, ale môžete nájsť nález, ktorý pokojne môže zmeniť dejiny archeologického bádania nielen v rámci Slovenska. Tým je táto práca netradičná a zaujímavá a v tomto zmysle je krásna milenka.

Na druhej strane chudobná manželka je to finančné hodnotenie, teda mzda, hlavne na Slovensku. Poviem jeden príklad, ktorý mi napadol – existujú lekárske rodiny, prípadne právnické rodiny, kde sú generácie právnikov, ale tiež učiteľské rodiny, kde je mama učiteľka a rovnako aj dcéra alebo syn sú pedagógovia.

V archeológii niečo takéto neexistuje. Ja som sa nad tým zamýšľal a z doterajších generácií archeológov môžem povedať asi dvoch, ktorí išli v šľapajách svojich rodičov. Takže aj toto asi o niečom svedčí, o finančnej atraktivite tohto povolania, ktorého plnohodnotný výkon si neraz vyžaduje obety na úkor rodinného a súkromného života a o nízkom spoločenskom ohodnotení tejto profesie, ale tak je to aj u mnohých ďalších profesií.

Ako vlastne štúdium archeológie prebieha a aké by mal mať záujemca oň predpoklady? Má toto štúdium nejaké špecifiká?

Ja viem povedať situáciu spred 20 rokov, keďže som študoval v rokoch 1998 až 2003. So súčasnou situáciou, čo sa týka štúdia, už veľmi v kontakte nie som.

Základom je nadšenie a záujem o archeológiou. Keď vás niečo baví a zaujíma, ide ľahšie aj učenie a neskôr i samotný výkon profesie. V tom čase záujemca o archeológiu nejaké špecifické znalosti nemusel mať. Určite však veľmi pomôže dobrá pamäť, obzvlášť fotografická, ale to asi pri každom učení.

Veľmi dobré je, keď má študent archeológie aj nejaké grafické zručnosti, lebo archeológia je v porovnaní s inými humanitnými odbormi, povedzme históriou, iná v tom, že napríklad aj pri publikovaní výsledkov prác sa kladie dôraz i na grafickú stránku, keďže je to predovšetkým veda o materiálnej kultúre.

Je ľahšie, keď si archeológ vie sám nakresliť konkrétny nález, alebo predmet. Grafická dokumentácia je všeobecne veľmi dôležitá, aj keď v súčasnosti sú už aj iné metódy, napríklad fotogrametria, ktorá ju dokáže do určitej miery nahradiť. Stále sa ale neupúšťa ani od grafickej dokumentácie.

Nejaké iné špecifické znalosti však k tomuto štúdiu nie sú potrebné. Na to je to samotné štúdium, aby sa tam študent všetko potrebné naučil.

Nespýtam sa, ako vyzerá archeológov deň, keďže tie sa môžu od seba zásadne líšiť, ale zaujímalo by ma, ako vyzerá archeológov rok?

Ak človek vykonáva aktívnu terénnu archeológiu, komerčné záchranné archeologické výskumy, tak sa jeho pracovný rok začína zhruba niekedy v marci – apríli, keď sa rozbiehajú stavby. Trvá to aj v máji, v lete príde trochu útlm. Vtedy sa zvyknú robiť systematické archeologické výskumy na vedecko-dokumentačné účely, pretože zvyčajne vtedy sú k dispozícii študenti.

Druhá etapa dopytu na archeologické výskumy prichádza na jeseň, v septembri a októbri. Od novembra má archeológ priestor na vykonávanie výskumných dokumentácií. Niektoré treba robiť priebežne, závisí to od termínu na ich odovzdanie, ktorý určuje pamiatkový úrad.

V zime sa najčastejšie venujem spracovaniu archeologických nálezov objavených počas archeologického výskumu a príprave na komisiu pre tvorbu zbierok. To je vlastne komisia, ktorá zasadá v každom múzeu a ak sa má stať z archeologického nálezu zbierkový predmet, musí prejsť jej posúdením. Je to istý byrokratický proces, ktorý vyžaduje splnenie určitých formalít.

Najprv sa teda nálezy predkladajú na posúdenie komisii. Keď ich posúdi a prípadne aj schváli, tak sa vykonáva takzvaná prvostupňová a druhostupňová evidencia a nálezy sú zapísané do prírastkovej knihy, čím sa stávajú súčasťou zbierkového fondu múzea. Tento proces však úplne odpadá u archeológov, ktorí napríklad pôsobia v archeologickom ústave, alebo aj u archeológov pamiatkového úradu.

Múzejná archeológia má svoje špecifiká v tom, že človek pracujúci v múzeu, hlavne v malom regionálnom, musí okrem terénnej archeológie byť aj kurátor a kustód zbierkového fondu. To znamená, že má na starosti prácu so zbierkovým fondom. Obsahom práce kustóda je fyzická starostlivosť o zbierkový fond a u kurátora je to odborná starostlivosť.

Popritom treba priebežne robiť výskumné dokumentácie. Celoročne je aj publikačná činnosť, lebo by bolo pomerne egoistické len kopať a nepublikovať. Odbornú aj laickú verejnosť treba oboznamovať s výsledkami svojej práce a poskytovať informácie ďalej. No a do toho sú ešte výstavy a príprava expozícií.

Ideálne by bolo, ak by v takom múzeu, akým je Gemersko-malohontské, boli aspoň dvaja archeológovia, lebo nie je v silách jedného človeka plnohodnotne sa venovať práci so zbierkovým fondom, aj terénnej archeológii, teda archeologickým výskumom. Ekonomická a finančná situácia je však taká, aká je a v tomto múzeu počas 140 rokov jeho existencie nikdy neboli dvaja archeológovia, pričom v tomto múzeu je deponovaný najväčší archeologický zbierkový fond archeológie zo všetkých múzeí v Banskobystrickom kraji.

Tým sa vlastne priamo dostávame k ďalšej otázke. Archeológiu si totiž mnohí ľudia zrejme dosť romantizujú, ale realita je asi iná. Z našich predchádzajúcich pracovných kontaktov viem, že je napríklad spojená aj s množstvom byrokracie. Čo všetko považujete za menej príjemnú stránku svojho povolania?

Ja svoju prácu ani nepovažujem za výkon zamestnania. Patrím medzi tých šťastných ľudí, ktorí išli za svojim detským snom a podarilo sa im ho splniť. Moja fascinácia dejinami za začala niekedy v 3. alebo vo 4. ročníku na základnej škole, keď sa mi do rúk dostali grécke báje a povesti. V 5. ročníku som sa dostal ku knihe Vojtecha Zamarovského Grécky zázrak, a vedel som, že chcem byť archeológom. Ja svoju prácu ani nepovažujem za výkon zamestnania, ale za možnosť venovať sa tomu čo ma baví a napĺňa.

A čo na svojej práci nemám rád ? Výskumné dokumentácie z archeologických výskumov sú dosť náročné na vypracovanie, neraz sa dostávame aj na rozsah okolo 200 strán. V súčasnosti je slovenskej archeológii venovaný dôraz na dokumentáciu nálezovej situácie a dokumentáciu nálezových okolností.

Otázka trochu na odľahčenie témy: našli ste už niekedy poklad:-) ? A čo vlastne tento výraz pre archeológa znamená, zrejme tam bude rozdiel vo vnímaní oproti tomu, čo si ako poklad predstavuje bežný človek, teda zlato, zlaté mince, šperky či iné cennosti.

Výslovne poklad vo forme mincí alebo bronzových predmetov som ešte neobjavil. Objavil som však strieborné denáre a tiež nejaké samostatné bronzové predmety, napríklad bronzový závesok.

Veľká väčšina archeológov za celú svoju kariéru nemá to šťastie, že sa im podarí nájsť počas archeologického výskumu nejaký hromadný nález, teda depot. Väčšinou sú tieto nálezy objavované mimo regulárnych archeologických výskumov.

Objavil som však zaujímavé predmety, ktoré majú pre mňa hodnotu pokladu. Je to napríklad svorník zo zaniknutého kláštora pavlínov v Gombaseku, alebo torzo hlineného podstavca z doby bronzovej, ku ktorému som objavil analógiu na území Slovinska. Ten náš bol objavený v Čerenčanoch.

Pokladom pre mňa bol aj nález zaniknutej studne pri výstavbe Sociálnej poisťovne na Mikszáthovej ulici v Rimavskej Sobote, alebo nálezy pri výstavbe novej tržnice na Ulici Bélu Bartóka. Konkrétne to bola ľadnica, ktorá bola síce novoveká, dendrologicky datovaná do prvej polovice 18. storočia, ale boli tam pekné nálezy keramiky – celé hrnce, celé taniere, ako aj nález sklenenej holby či sklenených fliaš.

Môžem prezradiť, že za najnovší „poklad“, ktorý sa mi podaril objaviť je identifikovanie miesta zaniknutého hospodárskeho dvorca (tzv. grangie) patriaceho pod benediktínsky kláštor v Rimavských Janovciach na lokalite Kurinec-Barát kút.

Pôsobíte v regióne Gemer-Malohont. Je tento kraj z archeologického hľadiska niečím špecifický, zaujímavý?

Určite áno. Samozrejme, sú aj archeologicky bohatšie regióny, ale Gemer-Malohont patrí k tým s vysokým potenciálom osídlenia, či už je to v oblasti praveku alebo stredoveku. Mnohé obdobia nie sú dostatočne preskúmané, výnimku tvorí iba úsek mladšej a neskorej doby bronzovej.

V regióne je veľa nepreskúmaných a nezodpovedaných otázok, a čo sa týka osídlenia, veľa nepreskúmaných lokalít. Tento región by sa dal charakterizovať slovami, že je to akýsi ‚spiaci‘ v tom zmysle, že jeho archeologické nálezy ešte iba čakajú na svoje odhalenie.

Už počas štúdia mi popredný odborník na stredovekú archeológiu, docent Michal Slivka hovorieval, že sa musím vrátiť späť do regiónu, že je to mimoriadne bohatý, ale archeologicky slabo prebádaný. Už počas štúdia som vedel, že sa chcem zamestnať v nejakej regionálnej inštitúcii a venovať sa archeológii regiónov Novohrad alebo Gemer-Malohont.

Kedysi som počul vtip, že archeológ je vlastne reinkarnovaný krtko:-) Ako vy archeológovia vnímate tento vtip? Poznáte prípadne iné vtipy o vašom povolaní?

Ak si dobre pamätám, druhý manžel Agáty Christie bol archeológ a ona tvrdila, že každá žena by si mala nájsť muža archeológa, lebo čím je staršia, tým je pre svojho muža vzácnejšia:-)

Alexander Botoš (1980) sa narodil v Rimavskej Sobote. Študoval na Katedre archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, odbory archeológia a história.

Po ukončení štúdia pôsobil ako archeológ v rokoch 2003 až 2005 v GMM, následne v rokoch 2005 a 2006 na Krajskom pamiatkovom úrade Banská Bystrica, pracovisko Lučenec. Od roku 2008 opäť pracuje v GMM, kde pôsobí až do súčasnosti.

Alexander Botoš sa profesne  venuje regionálnej archeológii  Gemera – Malohontu, ako aj medieválnej a postmedieválnej archeológii. Vo svojej doterajšej praxi viedol samostatne viac ako 70 archeologických výskumov, v prevažnej miere na území historického regiónu Gemer – Malohont. Je autorom monografie Rimavská Sobota vo svetle archeológie a archeologických nálezov (2017) a takmer 70 odborných a popularizačných článkov a  štúdii.

Počas svojej kariéry viedol archeologické výskumy napríklad na zaniknutom hrade Širkovce-Kapla, v zaniknutom kláštore pavlínov v Gombaseku či na Maginhrade pri Nižnom Skálniku. Realizoval tiež výskum lokality tržnice v Rimavskej Sobote, prípadne archeologický výskum v gotickom kostole v Žípe, kde objavil základy staršieho chrámu.

Foto: Sobotnik.sk, Alexander Botoš (archív)