RIMAVSKÉ BREZOVO: Slávnu históriu železiarskeho centra pripomína starobylý kostol

RIMAVSKÉ BREZOVO – Ak do Rimavského Brezova prichádzate od Hnúšte po dlhom rovnom úseku cesty I/72, najprv sa objaví končistá červená strecha, potom nárožné vežičky a napokon celá vysoká veža miestneho kostola.

Tá môže na prvý pohľad navodiť dojem, že kostol nie je príliš starobylý, avšak opak je pravdou. Hoci veža pochádza z neskoršieho obdobia, samotný chrám je gotický a jeho počiatky sú na základe výskumov a skromných archívnych prameňov datované do začiatku 14. storočia, keď bol konsekrovaný a dostal prvotnú výmaľbu. Neskoršie gotické fresky, ktoré sa zachovali hlavne v pôvodnej svätyni, doň podľa kunsthistorikov pribudli okolo rokov 1360 až 1380.

Z obdobia 14. storočia pochádza aj výnimočná kamenná podlaha, ktorú sa podarilo nájsť počas 14-ročnej rekonštrukcie kostola. Odkrytá je však len vo svätyni, keďže v minulosti bola v kostole zvýšená podlaha a tak veľká časť tej pôvodnej zostáva skrytá. Avšak aj tá vo svätyni je skutočne pozoruhodná. „Je to unikát tu na okolí, keďže v iných kostolov sa nezachovali,“ vyzdvihol reštaurátor Miroslav Janšto, ktorý realizoval obnovu fresiek v rimavskobrezovskom svätostánku.

Záchrana fresiek vďaka ich zatreniu

Dôležitým míľnikom v dejinách kostola bola reformácia, kedy prešiel pod evanjelickú cirkev. V tom čase boli fresky zatreté nabielo, čo, paradoxne, prispelo k ich zachovaniu až do dnešných čias. Práve tieto nástenné maľby sú najväčšou pýchou rimavskobrezovského chrámu a práve vďaka nim spolu s ďalšími 11 kostolmi získal ocenenie Značka Európske dedičstvo (European Heritage Label). Vytvorené boli technikou talianskej fresky.

Pôvodný gotický kostol zažil v roku 1893 zásadnú prestavbu a rozšírenie, keďže v obci rástol počet obyvateľov a chrám už kapacitne nepostačoval. Vtedy bola k pôvodnej lodi bola pribudovaná ďalšia časť a tým sa otočila aj orientácia svätostánku na severo-južný smer. Bola pri tom vybúraná celá južná stena, s ktorou sa určite stratili aj nejaké nástenné maľby.

Stratiť sa však toho mohlo oveľa viac, v rámci prestavby v roku 1893 sa totiž plánovalo úplné zbúranie svätyne. Našťastie k tomu nedošlo a dnes je práve v tejto časti kostola najviac zachovaných nástenných malieb. Tie si však vyžadovali reštaurovanie, ku ktorému došlo počas už spomínanej 14-ročnej rekonštrukcie chrámu.

„Náš kostol bol reštaurovaný od roku 2005 do roku 2020, vrátane spracovania dokumentácie vykonaných reštaurátorských prác. Jeho presbytérium získalo za rekonštrukciu aj cenu Fénix, teda kultúrnu pamiatku roka 2012. Niektoré maľby boli od čias reformácie až do spomínaného roku úplne zakryté a odkryté boli teda až po 400 rokoch,“ podotkla zborová farárka rimavskobrezovského Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi (ECAV) na Slovensku Janka Miháliková. Práve ona má najväčšiu zásluhu na tom, že kostol v tejto dedine pri Hnúšti je postupne v čoraz lepšom stave.

Široký rozsah prác

Nešlo pritom iba o reštaurovanie fresiek, o ktorých sa viac dočítate na stránke Gotickej cesty. Súčasťou prác bola aj sanácia vlhkosti, vymaľovanie veže či skrátenie kostolných lavíc. Viac o obnove sa dočítate v našom článku z roku 2019, keď sa chýlila ku koncu:

Pochopiteľne, ako hovorí staré príslovie, aj na kostole v Rimavskom Brezove ešte zostáva prác ako na kostole. Rekonštrukciu si žiada napríklad vonkajšia fasáda. „Už na nej prebehli historicko-architektonické výskumy a veríme, že sa nám ju v budúcnosti podarí zrealizovať,“ doplnila Miháliková.

Stále živá pamiatka

Počas rekonštrukcie sa chráme nemohli vykonávať cirkevné obrady, ale dnes je opäť funkčnou národnou-kultúrnou pamiatkou, čiže sa v ňom konajú bohoslužby, krsty aj pohreby. Chodievajú doň dokonca aj deti počas letných táborov v dedine.

Rozvoju turizmu by určite ešte viac napomohlo vytvorenie malej pamiatkovej zóny okolo kostola, keďže sa pri ňom nachádza napríklad zaujímavá historická budova, ktorá bola kedysi farou. Je však v súkromných rukách a nejde o národnú kultúrnu pamiatku. Opravená však bola v roku 2021 aspoň súčasná fara vďaka finančnej podpore nemeckej evanjelickej cirkvi.

S kostolom v R. Brezove sa spája viacero zaujímavostí. Traduje sa, že obyvatelia dvoch dedín mali doň osobitné vchody. Občania z neďalekého Likiera chodievali vchodom pod vežou a Rimavskobrezovania južným vchodom. Za zmienku stojí aj loď kostola, ktorá mala pôvodne plochý strop a jeho zbytky dodnes vidieť na pavlači. V súčasnosti je loď kostola prekrytá „falošnou“ drevenou klenbou, na ktorú je pribité tŕstie a je omietnutá. Zaujímavosťou je tiež, že loď rimavskobrezovského kostola je relatívne krátka a vysoká. V oltári kostola sa nachádza i socha Panny Márie, čo v evanjelickej cirkvi nie je vôbec bežné.

Železom sa nešetrilo

V nadpise sme naznačili, že Rimavské Brezovo bolo kedysi centrom železiarstva. Nešlo pritom vôbec o nejaké lokálne centrum, práve naopak. Od konca 18. storočia tu stála železiareň a v tejto obci bolo riaditeľstvo Rimamuránskej železiarskej spoločnosti. Tá vlastnila napríklad železolejáreň v Maši (dnes časť Hnúšte) či bane na vrchu Železník. Ako uvádza Gustáv Frák v knihe Baníctvo v Železníku, v roku 1856 sa zo železnej rudy vyťaženej v baniach na Železníku vytavilo 23,3 percenta železa v celom Uhorsku.

V roku 1881 sa zlúčila so Šalgotarjánskou spoločnosťou pre rafináciu železa, čím vznikla Rimamuránsko-šalgotarjánska železiarska účastinná spoločnosť so sídlom v Budapešti. Tá zamestnávala až 12 000 pracovníkov. Koho táto stránka histórie zaujíma viac, odporúčame mu napríklad knihu Príbehy starej Hnúšte, príspevok Železné srdce Uhorska.

O tom, že železa tu bol dostatok, svedčí i vchod do kostola s masívnym železným zábradlím a stĺpmi či hrubou železnou platňou. Tá zakrýva vstup do krypty, v ktorej sú pochovaní viacerí predstavitelia spomínanej železiarskej spoločnosti.

Rimavské Brezovo mohlo byť mestečkom

Keby sa koleso dejín točilo trochu inak, mohlo sa stať, že centrom dnešnej severnej časti okresu by bolo práve Rimavské Brezovo a nie Hnúšťa. Tá bola totiž v druhej polovici 19. storočia i prvej polovici 20. storočia doslova dedinou a počet jej obyvateľov nedosahoval ani 2000 duší.

Znalec dejín regiónu Martin Pliešovský tvrdí, že Rimavské Brezovo malo poštu o 25 rokov skôr ako Hnúšťa a pričinil sa o to aj známy národovec Štefan Marko Daxner. Pliešovský zároveň hovorí, že hnúšťanská grófka Fáyová, manželka gemerského župana Gustáva Fáya, chodievala z Hnúšte do Rimavského Brezova na koči, aby tam mohla podať listy.

Viac návštevníkov zo zahraničia

Vráťme sa však ku kostolu a spomeňme ešte jednu zaujímavosť. V roku 2016 bola pri úprave oltárnej menzy nájdená sklenená nádoba, v ktorej boli uložené poskladané cirkevné listiny z roku 1893, keď prebehla už spomínaná prestavba chrámu. Viac sa o tom opäť dočítate v našom staršom článku:

Ako Miháliková dodala na záver, evanjelický cirkevný zbor v Rimavskom Brezove sa veľmi teší, že ich chrám je medzi 12 kostolmi, ktoré získali značku Európske dedičstvo. „Zároveň je to pre nás veľký záväzok spolupracovať so samosprávnymi krajmi aj oblastnými a krajskými organizáciami cestovného ruchu,“ povedala.

Určitým paradoxom je skutočnosť, že do štyroch kostolov ktoré patria pod ECAV Rimavské Brezovo, doteraz chodievalo viac zahraničných než domácich návštevníkov. Podľa Mihálikovej ich zo zahraničia prichádzajú zhruba tri štvrtiny a najviac zastúpení sú Maďari.

„Majú lepší prehľad a naše južné kostolíky majú zmapované. Keď prídu, mňa ako sprievodkyňu ani nepotrebujú, pretože mávajú svojho sprievodcu a prichádzajú aj s publikáciami. Práve táto značka má dopomôcť k tomu, aby sa tieto lokality viac zviditeľnili aj u nás na Slovensku a prilákali čo najviac ľudí do všetkých 12 kostolov,“ zakončila.

Tento článok je 2. dielom seriálu Gemerské gotické kostoly. Úvod k nemu a zoznam všetkých doteraz publikovaných dielov nájdete po kliknutí na nasledovný odkaz:

Foto: Sobotnik.sk