SINEC – Hovorí sa, že každý moslim by mal aspoň raz za život absolvovať cestu do Mekky, ktorá je jedným z centier tohto náboženstva. V prípade obyvateľa Rimavskosobotského okresu sa dá obdobne povedať, že aspoň raz za život by mal vystúpiť na vrchol kopca Sinec, ktorý je dominantou Rimavskej doliny. Výstup naň síce nepatrí medzi úplne ľahké túry, ale odmenou sú úchvatné výhľady a spoznanie časti miestnej histórie aj jednej kuriozity.
Ako by možno povedal spisovateľ a historik Pavel Dvořák, je to zvláštny vrch. Keď idete od Rimavskej Soboty smerom na sever, iné kopce a kopčeky stoja poslušne po stranách údolia, ale on sa vám akoby postaví priamo do cesty. Pri pohľade z rovného úseku komunikácie medzi Kocihou a Rimavským Brezovom už jeho rozložitý masív zaberá veľkú časť výhľadu a pred Rimavskou Baňou cesta i dolina musia zatáčať smerom doprava, pretože Sinec stojí pevne a neuhne.
Neprebádaný val
Na jar roku 2022 sme si povedali, že na tento kopec, ktorý sme nespočetne krát obdivovali zo všetkých svetových strán, už musíme konečne vyjsť. Na Sinci sme už síce niekoľkokrát boli, ale nikdy nie až hore, na vrchole.
Možností na výstup je niekoľko, keďže na Sinec vedie viacero značených turistických chodníkov. Dostať naň sa tak dá prakticky zo všetkých strán, z Kokavy aj Lehoty nad Rimavicou, Rimavskej Bane, Rimavského Brezova, Hnúšte či sedla Chorepa nad Klenovcom.
My sme našu púť začínali v Rimavskom Brezove a naším prvým cieľom bol neprebádaný val na jednom z bočných výbežkov Sinca. Niekedy by sme o ňom chceli napísať samostatný článok, takže v tomto texte sa mu nebudeme podrobnejšie venovať. Netrpezlivým záujemcom dovtedy dávame do pozornosti starší článok na portáli Echoviny.sk, alebo jeden z príspevkov v novej publikácii Príbehy starej Hnúšte, o ktorej sa dočítate napríklad na Mynovohrad.sme.sk.
K valu vedie z centra R. Brezova vyznačená trasa s ikonami modro-bieleho hradu, ktorú pred pár rokmi vytvoril nadšenec pre regionálnu históriu a starosta Rimavských Zalužian Milan Medveď. Záujemcom o históriu regiónu odporúčame jeho facebookovú stránku Obec Rimavské Zalužany a okolie, kde zvykne zverejňovať rôzne zaujímavosti z dejín a unikátne historické fotografie, ktoré zbiera.
Keďže sme však spomínanou cestou šli pred rokom, chceli sme vyskúšať niečo nové a netradičné, preto sme sa hore na Sinec vybrali rovno popri potoku Brezovec. Ten tečie zo Sinca priamo do centra R. Brezova. Podľa mapy nás mal zaviesť úplne pod val, ku ktorému by sme potom od neho vystúpali len asi 200 metrov.
Ťažký výstup
Približne na dvoch tretinách tohto potoka vedie po jeho brehu poľná a neskôr lesná cesta, takže sme postupovali naozaj rýchlo. Cesta sa však skončila a ďalej sme museli pokračovať do relatívne prudkého svahu kamenistým dnom potoka, ktorý je navyše lemovaný svahmi s lesným porastom. Dalo sa to zvládnuť a výhodou bola skorá jar, keď terén nie je zarastený zeleňou, ale tento spôsob výstupu na Sinec aj tak neodporúčame. Hlavne v lete by to bolo iste omnoho ťažšie.
Napriek náročnejšiemu terénu sme sa napokon dostali do miesta, kde sa potok pomaly strácal a vystúpili sme svahom hore k valu. Veľkou pomocou bola mobilná aplikácia Locus Map 3 Classic, ktorá nás spoľahlivo navigovala. Navyše, dajú sa v nej využívať rôzne mapy, my sme si zvolili mapový podklad od Freemap.sk.
Pri vale nás Sinec odmenil prvými výhľadmi smerom na Likier, Hnúšťu či Polom, v diaľke bolo pekne vidieť vrch Železník či vápencový lom nad Tisovcom a za ním Muránsku planinu.
Pokračovali sme smerom na západ, tentoraz už pohodlne, keďže okolo valu vedie lesná cesta, napájajúca sa na ďalšiu, po ktorej je vyznačený aj modrý turistický chodník z Hnúšte. Cesty na Sinci vraj lesníci upravovali a niektoré asfaltovali v roku 2014, na zvážanie kalamitného dreva, keď víchrica pováľala množstvo stromov.
Naším ďalším cieľom bol bod na malej vyvýšenine neďaleko cesty, ktorý na lidarovej mape vyzeral ako pozostatok nejakej stavby. A skutočne, uprostred lesa ešte vidieť starú podmurovku po už rozpadnutej drevenici. Najzachovalejším prvkom sú bočné múriky betónových schodov, nachádzame ešte zvyšok nejakého kovového mechanizmu. Neskôr sme si na historickej leteckej mape z roku 1950 pozreli, že budova v tom období ešte stála, dnes však už na jej mieste rastú celkom veľké stromy. Potom sme sa od človeka, ktorý má Sinec pochodený krížom-krážom dozvedeli, že šlo o domček, ktorý patril rodine Štefánikovej, dnes bývajúcej v Hnúšti.
Pri poľnej ceste ešte nachádzame akési vybetónované šachty s potrubím, cez ktoré stále preteká voda. Neskôr sa opäť od znalcov Sinca a miestnej histórie dozvedáme, že je to vodovod, ktorý z kopca, konkrétne z lokality okolo studničky Cigánka, privádzal vodu do budovy dnešnej nemocnice v Likieri (pôvodne to bol sirotinec) a tieto šachty slúžili na jeho odvzdušňovanie. Je to zaujímavá a dnes už takmer zabudnutá technická stavba, ktorá by si zaslúžila väčšiu pozornosť.
Dosť však bolo tárania, naším hlavným cieľom je vrchol Sinca a k nemu je to ešte ďaleko, takže pokračujeme. Chôdzu nám spestruje aprílové počasie, chvíľu je zamračené, dokonca sneží, ale o pár sto metrov ďalej nás čaká opäť slnečné počasie. Stúpame po stráni s vyschnutou mohutnou trávou.
Pri pohľade doľava zase vidieť Železník a pri obzretí sa kocháme výhľadom na kopec Tŕstie nad Tisovcom a v diaľke zasneženú Kráľovu hoľu. Mimochodom, bol to najvyšší vrch historickej Gemerskej či Gemersko-malohontskej župy.
Poklad na Sinci?
Podľa mapy sa už blížime k vrcholu. Priamo pred sebou vidíme akúsi haldu, ktorá nevyzerá byť príliš starého dáta. Pokladáme ju za pozostatok niekdajšej banskej činnosti. A skutočne, keď sa dostaneme celkom hore, nachádzame dve šachty a kameň s troma dierami, na ktorom si niekto skúšal zbíjačku.
Časovo vznik týchto šácht najprv tipujeme niekedy do prvej polovice 20. storočia. Akurát nám je divné, že nikdy predtým sme nevideli šachtu či baňu priamo na vrchole kopca. Pretože aj keď mapy nás chcú navigovať ešte asi o sto metrov ďalej, pri pohľade na terén jasne vidieť, že práve toto je jednoznačne vrchol Sinca, jeho najvyšší bod.
Neskôr, pár týždňov po návrate zo Sinca sa náhodou dozvedáme skutočný pôvod spomínaných dvoch šácht, ktorý nám prezradil dobre informovaný a dôveryhodný zdroj, ktorý nám aj v minulosti poskytol spoľahlivé informácie. Podľa neho v skutočnosti vznikli v 90. rokoch 20. storočia na podnet istého Lučenčana, ktorý si najal pár chlapov, aby na tomto mieste kopali.
Dôvod je skutočne bizarný či romantický, záleží od uhla pohľadu. Podľa starej povesti sa totiž na vrchole Sinca nachádzalo turecké hradisko a mal v ňom byť zakopaný poklad. Spomínaný Lučenčan sa ho rozhodol hľadať a tak vznikli tieto šachty, odhadom hlboké minimálne osem až desať metrov, pričom minimálne jedna akoby pokračovala pod zemou nabok. Netreba asi ani dodávať, že na takéto kopanie nemal žiadne povolenie a je veľmi otázne, či by prípadný nález riadne nahlásil.
Ono je to v tomto prípade asi aj tak jedno, pretože žiadny poklad tam nemohol nájsť. Turecký hrad na Sinci je iba ľudovou legendou a keby tam aj stál, určite by tam Turci žiadne zlato či cennosti nezakopávali – bola by absolútna hlúposť skrývať niečo na tak ľahko identifikovateľnom mieste. Ľudská zvedavosť a (povedzme si to otvorene) aj chamtivosť sú však veľké a tak sa aj racionálni ľudia niekedy nechajú slepo zlákať mamonom.
Ak si myslíte, že hľadať poklad takýmto nákladným spôsobom na základe starej povesti môže iba blázon či snílek, nie je to celkom tak. Vieme minimálne o podobnej udalosti, pre zmenu z južnej časti Rimavskosobotského okresu, od dediny Janice. Kvôli cennostiam v zemi sa vraj kopalo aj v Kocižskej doline. O však snáď porozprávame niekedy inokedy.
Nádherné výhľady
Od šácht pokračujeme spomínaných sto metrov k oficiálne označenému vrcholu, ktorý je ale, ako sme spomínali, o pár metrov nižšie než lokalita so šachtami. Pokračujeme ďalších ešte asi sto metrov k stráni s vývratami, ktoré ostali po víchrici z roku 2014. Vďaka tomu sa otvoril nádherný výhľad na celú južnú časť Rimavskej doliny, od Rimavskej Bane až ďaleko do Maďarska.
Keby nič iné, už len pre tento rozhľad sa oplatila tá námaha. Tomuto pohľadu sa nevyrovná výhľad zo žiadneho alpského či tatranského končiara ani nijakého iného vrchu v celom šírom svete, pretože toto je pohľad na domov.
Pred nami zostáva posledná časť našej cesty, zostup po žltej značke do Rimavského Brezova. Aj ten je obohatený krásnymi výhľadmi, hlavne na Kyjatice a okolie. Miestami je svah naozaj strmý a sme radi, že po ňom zostupujeme a nemusíme ísť opačným smerom.
Zarmucujú nás len stopy po intenzívnej ťažbe dreva, ktoré nachádzame počas celého výletu. Chápeme, že drevo je potrebné, ale sme presvedčení, že by sa dalo ťažiť ohľaduplnejším spôsobom.
V každom prípade výlet na Sinec odporúčame. Nie je to síce túra pre rodiny s malými deťmi či pre menej zdatných turistov, ale kto ju absolvuje, ľutovať by nemal. My sa na Sinec vrátime ešte v jednom článku, kde trochu predstavíme staré zlaté bane a pozostatky po hľadaní tohto vzácneho kovu, ktorý ešte aj dnes láka na kopec dobrodruhov zo Slovenska i zahraničia.
Foto: Sobotnik.sk
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.