FIĽAKOVO. Fiľakovo je od začiatku 20. storočia priemyselným mestom. Spustenie prvého závodu v dnešnej priemyselnej zóne výrazne zmenilo kurz vývoja dovtedy ospalej poľnohospodárskej obce. Továreň, ktorá je najznámejšia pod menom Kovosmalt, ovplyvnila životy tisícok ľudí, zmenila obec na mesto, podporila rozmach športu i kultúry a jej výrobky sa vyvážali do celého sveta. Pri príležitosti snahy mesta o znovuoživenie priemyselnej zóny v podobe začatia výstavby novej výrobnej haly prinášame článok o histórii a vývoji továrne a jej vplyvu na región.
Z upadajúcej obce priemyselné mesto
„História Fiľakova má rôzne obdobia, vrcholové aj úpadkové. Kým 17. storočie bolo jedným z vrcholov – na hrade pôsobilo veľké vojsko, mesto bolo sídlom niekoľkých žúp, prekvitali tu cechy – tak obdobie 18. a 19. storočia bolo skôr úpadkové. Šľachtici tu síce mali svoje panstvá, ale boli sme len poľnohospodárske bývalé mesto, v tom čase už iba väčšia obec, ktorá stále upadala,“ priblížil primátor mesta, etnológ a bývalý riaditeľ Hradného múzea Attila Agócs.
Ako ďalej pokračoval, Fiľakovo prestalo byť aj sídlom okresu. Sídlo vtedajšieho Fiľakovského okresu premiestnili do Šalgotarjánu. „Urbanizmus tam bol na vzostupe vďaka otvoreniu uhoľných baní. My sme tu okrem menšej tehelne nemali z hľadiska priemyslu nič.“
Obrat nastal v roku 1903, keď vtedajšie obecné zastupiteľstvo prišlo s myšlienkou postaviť továreň na zelenej lúke. „Na tú dobu moderným spôsobom rozoslalo list, v ktorom opísali výhodnú polohu obce pre obchod – s cestnou aj železničnou infraštruktúrou, s blízkosťou surovinovej základne, ako i dostatok pracovnej sily,“ ozrejmil Agócs s tým, že tak chceli osloviť potenciálnych zamestnávateľov. V tom čase prebiehal v regióne obchodný boj. „V Lučenci pôsobili dve smaltovne – Sternlicht a Rakottyay. S nimi obchodoval človek menom Barok, ktorý od nich odlákal jedného z technikov Mészárosa a spolu založili akciovú spoločnosť.“ Podľa primátora medzi sebou súperili Fiľakovo, Rimavská Sobota a mesto Pásztó o to, kde Barok a Mészáros svoju továreň postavia. „Fiľakovské zastupiteľstvo však opäť urobilo progresívny krok a ponúklo zadarmo svoje pozemky, kameň do základov, milión tehál a odpustenie miestnych daní na 10 rokov. To zrejme zavážilo v rozhodnutí otvoriť smaltovňu u nás.“
Legendárny Hulita a svetoznáma továreň
V roku 1908 začala smaltovňa Barok, Mészáros a spol. svoju produkciu, ktorá sa v nasledujúcich desaťročiach rozrástla do obrovského závodu. Na začiatku vyrábali smaltované hrnce, v 20. rokoch továreň odkúpila spoločnosť Sfinx a výrobu postupne rozšírili o produkciu kuchynského riadu, kachlí a sporákov, vaní, liatiny, pozinkovaných výrobkov, ako aj kuchynských potrieb rôzneho druhu. Rozrástla sa aj o drevovýrobu, vyrábali sa tu okrem iného aj drevené chladničky a dodnes zberateľsky vzácne maľované hračky. Spočiatku bola ochrannou značkou závodu deväťcípa hviezda, v roku 1913 zaviedli logo kohúta. „Najprv naturalistického, až po roku 1945 sa pretavil na dodnes známeho kohúta s písmenom F vo svojom chvoste.“
Továreň už v prvých rokoch svojej existencie začala vyvážať produkty na Balkán, v medzivojnovom období do Holandska a Anglicka, počas socializmu už ako továreň Kovosmalt do štyroch svetadielov – najmä spriatelených krajín – ale aj Škandinávie, Beneluxu, Iránu, severoafrických krajín, Kanady či Strednej Ameriky. „To sa odzrkadlilo aj na produktoch. Na výrobkoch vyvážaných do Holandska boli napríklad veterné mlyny či dievčatá v ich kroji, v 60. rokoch na produktoch pre africký trh výjavy zo života afrických obyvateľov.“
Z pôvodných 250 zamestnancov pracovalo na konci II. svetovej vojny v závode 4400 ľudí. Najväčšiu zásluhu na tom mal dnes už legendárny riaditeľ závodu Viliam Hulita. Ako riaditeľ začínal v období Rakúsko-Uhorska, pokračoval počas Československej republiky a skončil až na konci Hortyovského zriadenia. „V 30. rokoch, počas veľkej finančnej krízy, skupoval zariadenia krachujúcich firiem a rozšíril tým produkciu fiľakovského závodu o spomenuté odvetvia. Továreň vďaka tomu krízu prežila ako jediná na juhu Slovenska, v regióne skrachovali aj lučenecké závody Sternlichta a Rakottyayho,“ spresnil. Druhá svetová vojna priniesla do závodu vojenskú výrobu. Začali s produkciou poľných kuchýň a kulačí, neskôr vybudovali tajnú továreň v lese v Bulharoch, kde vyrábali aj výbušniny. „Vtedy sa dosiahol vrchol zamestnanosti, počet zamestnancov bol iba o 1000 osôb nižší, ako celkový počet obyvateľov mesta. Kvôli masám prichádzajúcich ľudí vybudovali aj vlakovú zastávku pri závode. Pracovali tu ľudia z celého Novohradu i Gemera, dochádzali zo 110 obcí. V tom čase tu pracovali aj vojnoví utečenci, napríklad zo Sedmohradska.“ V období socializmu sa drevovýroba a kovovýroba rozčlenili na dva závody Mier a Kovosmalt, celkovo si však zamestnanosť udržali.
Závod ovplyvnil aj spoločenský život mesta
Továreň výrazne ovplyvnila demografiu Fiľakova. Na začiatku 20. storočia mala obec približne 2000 obyvateľov. Vďaka zamestnanosti v priemysle nastal rýchly rozmach urbanizácie a Fiľakovo už v 80. rokoch prekročilo hranicu 10-tisíc obyvateľov. S tým úzko súvisí aj vplyv na kvalitu života jeho obyvateľov. „Hulita začal s výstavbou robotníckych kolónií, neskôr za socializmu na ich mieste vyrástli sídliská. V 30. rokoch bol dvakrát aj starostom, vďaka čomu sa život fabriky a mesta prepojili ešte viac. Podporoval rôzne spolky, stál pri založení FTC. Na tú dobu to bol veľmi nevídaný model, že športový klub bol sponzorovaný továrňou. Zaužívané to bolo medzi poprednými talianskymi klubmi. V polovici 30. rokov sa vďaka tomu Fiľakovo zaradilo medzi futbalovú špičku a vyhralo najvyššiu súťaž na slovenskom území. Do najvyššej československej súťaže sa iba tesne nedostali cez baráže,“ pokračoval primátor s tým, že Hulita podporoval aj rôzne maďarské aj slovenské kultúrne spolky či dobrovoľných hasičov. „Vedenie továrne prenajímalo pre fabriku aj vínne pivnice či mestskú redutu. Spoločenský vplyv závodu je očividný a pretrval aj za období socializmu.“
Továreň si vo svojej histórii prešla mnohými úskaliami. „Skoro spadla už v 1. svetovej vojne, neskôr ju chceli rozobrať a presťahovať do Česka, no vždy to ustála. Jej odnože v meste fungujú dodnes – hoci v oklieštenej forme – a naďalej ovplyvňujú zamestnanosť a životy našich obyvateľov,“ uzavrel.
Klaudia Mikuš Kovácsová, hovorkyňa mesta. Sobotník.sk
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.