TIP NA KNIHU: Mengeleho dievča

LUČENEC – Na Sobotníku by sme vám chceli občas priniesť tip na filmy alebo knihy, ktoré majú nejakú spojitosť s našimi regiónmi. Prvým tipom je kniha Mengeleho dievča od Veroniky Homolovej Tóthovej, ktorá opisuje osudy Lučenčanky Violy Stern Fischerovej a symbolicky je naším tipom v deň oficiálneho skončenia druhej svetovej vojny.

Hneď na úvod treba zdôrazniť, že je to hrozná kniha. Hrozná nie tým, že by bola zle napísaná, práve naopak. Je však plná hrôz druhej svetovej vojny a doslova strašidelných príbehov holokaustu, ktoré sa čítajú skutočne veľmi ťažko. Keď v televíznych správach bývajú upozornenia, že nejaká reportáž nie je vhodná pre citlivé povahy, tak táto kniha by mala mať upozornenie, že otrasie aj silnejšími povahami.

Mengeleho dievča sa pritom začína celkom idylicky. Opisuje život v medzivojnovom Lučenci, mesto ešte nezničené barbarským búraním historického centra v časoch komunizmu a romantickú prvú lásku hlavnej hrdinky.

V ďalších častiach knihy ale atmosféra rýchlo temnie. Čitateľ je svedkom, ako rodinu Violy Stern Fischerovej najprv vysťahujú z ich bytu do oveľa horších, menších a vlhkých priestorov a napokon do jedinej malej kutice v lučeneckom gete. Len preto, že sú Židia.

No a potom prichádzajú na rad doslova hororové pasáže o transporte v dobytčích vagónoch do koncentračného tábora, selekcia Židov a ich okamžité vraždenie, hladovanie tých, ktorých hneď nezabili či lekárske pokusy doktora Mengeleho a mnoho iných hrôz v prostredí, kde život človeka nemal žiadnu cenu.

Avšak zatiaľ čo pri horore si vždy môžeme povedať, že je to len knižná či filmová fikcia, v tomto prípade čítame skutočné príbehy ľudí, ku ktorým sa iní ľudia správali ako netvory. Kniha Mengeleho dievča tiež slúži na uvedomenie si, že naše životy dnes vôbec nie sú také ťažké, za aké ich mnohí z nás považujú.

Publikácia je súčasne aj memento, pretože i dnes žijeme časy, ktoré sa ľahko môžu zvrhnúť na niečo omnoho horšie a temné. Možno by sme boli prekvapení, koľkí a akí konkrétni ľudia by tejto novej temnote s radosťou slúžili. No a väčšina, ako to vždy býva, by bola ticho a dúfala, že im sa nič zlé nestane.

Paralela so súčasnosťou sa otvára napríklad pri pasáži knihy, kde sa hlavná autorka s odstupom času zamýšľa, prečo ich rodina z Lučenca neušla, keď sa situácia začala zhoršovať a ešte bolo možné odísť. Krátka odpoveď je, že neverili, že to môže byť napokon až také zlé.

„Žili sme tým, že odchodom alebo útekom máme čo stratiť. Netušili sme, že útek je jediná možnosť, ako zachrániť našu rodinu, náš život. A aj keby nám to niekto povedal na rovinu, zrejme by sme mu neverili,“ uvádza sa v knihe.

My dnes po desaťročiach vieme, ako sa to celé skončilo, lenže ľudia v tej dobe to naozaj nemohli tušiť. Rovnako ako my dnes nevieme, ako sa vyvinie dnešná situácia a či sa história nezopakuje. Pretože na základe smerovania Slovenska i celého sveta to vôbec nie je vylúčené.

Foto: Facebook.com/Veronika Homolova Tothova