VEĽKÝ KRTÍŠ – V dnešnej elektronickej a internetovej dobe sú fenoménom, akých zostáva už len málo. Iné okresné a mestské noviny počas troch desaťročí od Nežnej revolúcie buď zanikli, alebo sa stali hlásnymi trúbami samospráv a sú zväčša rozdávané obyvateľom zadarmo. Veľkokrtíšsky tlačený týždenník POKROK však nielenže prežil turbulentné 90. roky s divokou privatizáciou, o desaťročie neskôr ekonomickú krízu a potom následný masívny nástup smartfónov a digitálneho obsahu, ale dodnes (takmer) neohrozene funguje ako hlavný informačný kanál pre celý okres Veľký Krtíš.
Dnes, 20.decembra 2024, si okresný týždenník POKROK pripomína už 51. výročie svojho založenia.
Mnohé regióny Slovenska sa pritom vyznačujú biednou a doslova podvyživenou regionálnou žurnalistikou a nezávislé médiá tam jednoducho nedokážu prežiť a ekonomicky fungovať. Pre POKROK a Veľký Krtíš to však akosi neplatí. Jeho dominanciu nedokázalo doteraz ohroziť žiadne tlačené či internetové médium a žiadny relevantný súper sa neukazuje ani v súčasnosti.
Ako sa hovorí, za všetkým hľadaj ženu a jedna (presnejšie dve, ale o tom ešte bude reč) stojí aj za výnimočným úspechom POKROKU. Je to naša kolegyňa novinárka Ružena Hornáčeková, ktorá ako šéfredaktorka vedie POKROK od roku 1992.
Spoznali sme ju na jej domácej pôde vo Veľkom Krtíši, na seminári pre žurnalistov s názvom Tvoríme regionálne periodiká, ktorý organizovala Hontiansko-novohradská knižnica A. H. Škultétyho. To bola príležitosť, keď sme ju oslovili s prosbou o rozhovor.
Aké boli vaše úplne prvé kontakty s týždenníkom POKROK, či už ako čitateľka, alebo neskôr ako redaktorka?
Pamätám si, že som ešte chodila na stavebnú školu v Lučenci a raz som šla na autobusovú zastávku, keďže som cestovala do školy. Oproti mne bežal spolužiak a kričal: Krtíš má noviny, Krtíš má noviny, volajú sa POKROK! Pravdupovediac, nazval ich trochu hlúpejšie (úsmev).
To bol rok 1973. Vtedy by mi ani nebolo napadlo, že niekedy budem v týchto novinách robiť, neskôr ich budem riadiť a ešte neskôr aj vlastniť. To bol môj prvučičký prvý kontakt s týmito novinami, vtedy som o nich prvýkrát počula.
Potom, v roku 1985 som sa stretla s PhDr. Arpádom Darážom, s ktorým sme boli susedia a moja sestra k nemu chodila na francúzštinu. Povedal mi, že do POKROKU hľadajú redaktora, pretože redaktorka a budúca spisovateľka PhDr. Danica Janiaková odchádza do Bratislavy. Poradil mi, aby som si dala žiadosť.
Tú som aj napísala, šla na pohovor s bývalou šéfredaktorkou Mgr. Alžbetou Liptákovou, a prijali ma. Dá sa povedať, že od toho času, konkrétne od 5. decembra 1985, datujem svoju spätosť s týmto okresným týždenníkom, lebo od toho času robím len noviny (a to je v deň písania tohto príspevku, 5. decembra 2024, presne neuveriteľných 39 rokov!)
Aká je genéza POKROKu, ako sa postupne vyvíjal a na aké hlavné míľniky v jeho vydávaní si spomínate?
Obsahová stránka týchto novín, ktoré prvýkrát vyšli 20. decembra 1973, bola presne daná a rovnaká pre všetky okresné noviny na celom Slovensku. Mala to byť akoby kronika športových, kultúrnych a spoločenských udalostí, byť na tepe doby. Forma bola teda jednotná.
Po Nežnej revolúcii okresné noviny zanikli a boli delimitované od okresných úradov, ktoré ich prestali vydávať a dotovať. Do roku 1991 boli totiž priemerne dotované sumou 800 000 až 1 000 000 vtedajších korún.
Bolo to aj vzhľadom k tomu, že POKROK mal aj maďarskú mutáciu, keďže vychádzal na zmiešanom území. Tri štvrtiny novín boli v slovenčine a jedna v maďarčine. Maďarskú časť veľmi dobre viedol Gyula Bodzsár, ale keďže sme vtedy nemali financie na maďarskú mutáciu, na určitý čas zanikli. Neskôr však pokračovali ďalej vo vydavateľskej pôsobnosti Csemadoku, teraz už ako mesačník Kürtos.
Za tých 50 rokov sa však ani raz nestalo, aby naše noviny POKROK nevyšli, hoci sme riešili napríklad rôzne sťahovania z priestorov, kde sme boli v podnájme. Riešili sme aj technickú vybavenosť novín. Kedysi sme spoločne s kolegami ešte z pôvodnej redakcie chodievali do klasickej tlačiarne vo Zvolene, kde sa noviny robili horúcou ofsetovou tlačou. To je už naozaj také predpotopné, že si možno na to nikto ani nespomína. Ja som si však na pamiatku nechala pár olovených štočkov (tlačové platne, zvyčajne kovové, ktoré sa používali na tlač, pozn. red.)
Potom, ako sa nás Okresný národný výbor, ako bývalý hospodársky vydavateľ, takpovediac vzdal, museli sme hľadať možnosti ako zachovať okresný týždenník, na ktorý boli obyvatelia okresu Veľký Krtíš, v tom čase vyše 15 rokov už zvyknutí.
Keby som naše noviny prirovnala k človeku, bol to ešte „nesamostatný človek, za ktorého sú zodpovední jeho rodičia.“ Tými ,,rodičmi“ sme boli my, redaktori, ktorí nechceli pripustiť, aby „mladučký POKROK“ zanikol. Na žurnalistike nás učili, že takmer žiadne noviny na svete neboli ako bájny vták Fénix. Totiž, ak raz noviny zaniknú, v tej istej podobe už viac nevstanú z popola.
Dnes je už aj ťažko opísať tortúru, ktorú sme podnikli za zachovanie novín, ale už pod súkromným vydavateľom, keďže sme museli vybavovať všetko od nuly. Boli sme ako ktorýkoľvek podnikateľ na začiatku 90-tych rokov, ktorý sa rozhodol podnikať. Vedel, čo chce, ale nevedel ako. Neraz to boli skúsenosti podľa pravidla: pokus – omyl.
Urobili sme veľa chýb, ale v tej chvíli sme sa nestíhali nad tým veľmi zamýšľať. Všetko sa robilo takpovediac „na pochode“. Začiatkom 90-tych rokov sme prešli na počítače. Kúpili sme si grafický program, ktorý v tom čase stál 36 000 korún a tlačiareň 70 000 korún. Pre porovnanie, v tom čase stál dvojizbový byt vo Veľkom Krtíši 12 000 korún.
Boli to v tom čase neskutočné peniaze, ešte v silnej mene. Ale stálo to za to. Potom sme sa už, až dodnes, neustále snažili naše technické redakčné vybavenie obnovovať. Postupne sme kupovali prvé (veľké a ťažké) diktafóny, digitálne fotoaparáty a ďalšiu nevyhnutnú techniku, ktorá uľahčovala a zefektívňovala našu prácu.
Vo februári 1994 začala so mnou robiť moja sestra Bc. Janka Kamenská, ktorá so mnou robí dodnes a spoločne ťaháme tú ,,pokrokovú káru“. Začali sme robiť v časoch, keď mobilné telefóny ešte len pomaly prichádzali na trh.
Občas si s úsmevom spomenieme na redakčnú návštevu poslanca NR SR. Prišiel do redakcie, na stôl položil kufrík, vytiahol z neho „čiernu tehlu,“ pripojil ho do zásuvky so slovami, že: „Budem na telefóne, čo ak by mi volal ,šéf,´“, mysliac tým vtedajšieho predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča, ktorý vystriedal F. Mikloška.
Práve František Mikloško uskutočnil 12. 9. 1991 prvý historický mobilný hovor v priamom prenose so svojou českou kolegyňou Dagmar Burešovou. Preto tak detailne spomínam na prvý kontakt s mobilným telefónom, lebo na takýchto momentoch si človek najlepšie uvedomí raketovú rýchlosť, ktorou sa začali vyvíjať a napredovať moderné technológie a zariadenia, ktoré nám začali neskutočne uľahčovať redakčnú prácu. Bez nich, bez pochopenia rodiny a bez jej obrovskej podpory, by sme neboli dokázali robiť v tom „šialenom“ pracovnom tempe.
Veď napríklad, doobeda sme šli robiť na družstvo nejakú reportáž a popoludní sme už cestovali na stretnutie s prezidentom SR Michalom Kováčom a vtedajším maďarským prezidentom Arpádom Gönczom do neďalekého Magyarnándoru. Vždy, keď to šlo, a bolo potrebné, boli sme v teréne. Tieto noviny sme s mojou sestrou Jankou Kamenskou doslova robili vo dne aj v noci. Ťahali sme jedna druhú a s nikým cudzím by som to asi nebola vydržala.
Sestra je tiež vyštudovaná novinárka, perfektne ovláda slovenčinu a výborne štylizuje. Bola a stále je pre robotu zanietená. Po čase sme si však trochu rozdelili úlohy, ja robím a zodpovedám za obsahovú aj grafickú stránku novín a Janka robí ešte aj ekonomické veci. Nebyť jej, ale aj mojej dcéry Ivanky Gabúľovej rod. Hornáčekovej, ktorá robila grafiku, zháňala reklamy a navyše ešte tlačila noviny a prišla aj s nápadom (a aj ho uskutočnila) – tlačiť plnofarebnú obálku týždenníka POKROK, neboli by sme sa pohli dopredu.
Po mojej dcére prevzal tlačenie novín Matej Kamenský, čo robí dodnes. Viem, že je to ťažká robota, navyše, keď nevieme ako dlho budú mať čitatelia záujem o printové média. Aj preto chceme čím skôr spustiť aj elektronickú podobu okresného týždenníka, ktorá je pripravená na spustenie, ale k tomu potrebujeme jedného šikovného, ochotného, pohotového a okresu znalého redaktora. Verím, že ho čoskoro nájdeme.
V našom neformálnom rozhovore ste spomínali, že ste skúšali písať aj správy z Lučenca, dokonca ste tam mali filiálku redakcie, ale tento zámer sa nevydaril a čitatelia na to zareagovali negatívne. Kedy bolo toto obdobie a ako dlho trvalo?
Bolo to zhruba v rokoch 1994 – 1995. Vtedy bol boom podnikateľskej sféry a keďže veľa podnikateľov z Lučenca si k nám dávalo reklamu, rozhodli sme sa otvoriť si filiálnu redakciu v Lučenci. Sídlila na Ulici Martina Rázusa 29. Zamestnali sme dvoch redaktorov, ktorí zbierali inzerciu a išli za rôznymi správami, ktoré sme dávali do našich novín.
Naši čitatelia z okresu Veľký Krtíš to však odmietli s tým, že ich informácie z Lučenca nezaujímajú. Takže sme s tým prestali a pobočku redakcie zrušili.
Noviny POKROK vo Veľkokrtíšskom okrese doteraz nedokázali ohroziť žiadne iné regionálne tlačené periodiká, hoci minimálne jedno z nich, sídliace v susednom Lučenci, má za sebou veľké celoslovenské vydavateľstvo. V čom podľa vás tkvie tento dlhoročný úspech POKROKu?
Neviem, či sa to dá nazvať úspechom, skôr by som to pripísala vernosti našich čitateľov, ktorí svoj POKROK každý týždeň v novinových stánkoch, na poštách, v obchodoch čakajú, a ani si nepripúšťajú, že by noviny nevyšli. Udržali sme sa teda len vďaka čitateľom, keďže svoje okresné noviny chcú a kupujú si ich každý týždeň. Preto by som sa im chcela všetkým naozaj úprimne poďakovať, pretože bez nich by to nebolo možné.
Aké je to vydávať tlačené noviny v relatívne malom okresnom meste? S akými hlavnými problémami sa musíte popasovať? Raz ste spomenuli, že čitatelia odmietli premenovanie novín na VEK…
Bol to môj veľmi nerozumný nápad. Myslela som si, že po revolúcii treba všetko meniť, odmietnuť, ale nie je to pravda. Bolo treba stavať na tých dobrých veciach, ktoré tu boli zaužívané. Ľudia noviny s novým názvom odmietli a skoro celý náklad skončil v zberných surovinách.
Koľko ľudí v súčasnosti pracuje v redakcii? Je tento počet dostačujúci, alebo by ste potrebovali aj viac pracovníkov? Všetko zrejme závisí od financií…
Mali sme obdobie, keď sme mali aj 9-člennú redakciu. Väčšinou, ak niekto z POKROKu odchádzal, šiel niekam vyššie. Som rada, že tieto noviny boli pre nich taký dobrý odrazový mostík. Nabrali u nás skúsenosti a šli vyššie a všetkým som to priala. V súčasnosti pracujeme v redakcii piati ľudia, ale potrebovali by sme minimálne jedného – dvoch šikovných ľudí, ktorí by chceli robiť skutočnú redakčnú prácu v teréne, takú akú som ja milovala – a nie iba ,,písať od stola“.
Ktoré témy v POKROKu najviac zvyšujú čítanosť? Je to futbal, ako sme sa kedysi rozprávali, alebo niečo iné?
Aj futbal, ale hlavne tragické veci. Myslím si, že je to veľmi známy fenomén, ktorý poznajú vo všetkých redakciách. Ak sa píše o niečom tragickom, ľudia to čítajú aj preto, lebo sú radi, že im sa taká tragédia nestala. Dosvedčujú to aj psychológovia.
Keď sme mali prípady, že pred diskotékou zastrelili mladé 17-ročné dievča, alebo bývalý policajt zastrelil svoju manželku a svojich dvoch maličkých synov, tak sme, žiaľbohu, robili aj dotlač novín. Noviny, ktoré sa inak predávajú povedzme od pondelka do soboty, sa v prípade takýchto veľkých tragédií rozpredali do 24 hodín.
Je to asi prípad každého média, že tragédie priťahujú. Každý povie, že v novinách, alebo v televíznych správach je veľmi veľa nešťastia, ale ako by to vedeli, keby to nepozerali a nečítali…?
Aká podľa vás bude celková budúcnosť tlačených médií, teda novín a časopisov?
Uvedomujem si, že je obrovský útlm printových médií a keďže stojím pevne nohami na zemi, viem, že tento útlm čaká aj nás. Na druhej strane verím, že printové médiá sa v určitom náklade stále zachovajú. Minimálne dovtedy, kým medzi našimi čitateľmi bude generácia ľudí, ktorí nemajú možnosť ísť na internet, alebo nevedia, či nechcú pracovať s počítačom. Navyše, k tlačenej forme novín sa ľudia vedia vrátiť aj po čase, mnohí si výstrižky z nich, ale aj celé noviny odkladajú. Dokonca, viacerí naši čitatelia majú doma uložené všetky výtlačky POKROKu, čo je z môjho pohľadu nepochopiteľné aj obdivuhodné súčasne.
Ak by mal niekto záujem zalistovať si v POKROKu, môže navštíviť štátny archív alebo Hontiansko-novohradskú knižnicu A. H. Škultétyho vo V. Krtíši. Samozrejme, všetky zviazané čísla našich novín máme aj v redakcii. Ako oko v hlave opatrujem bohatý fotografický a iný dokumentačný archív, ktorý je svedectvom doby, v ktorej POKROK vychádzal. Ak by mal nejaký študent žurnalistiky záujem urobiť si diplomovú prácu na tému okresných novín, stačí sa ozvať.
Výročie novín POKROK si pripomenuli aj v knižnici
Priaznivci okresných novín POKROK sa stretli aj na podujatí v Hontiansko-novohradskej knižnici A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši. „Zaspomínali si na posledné tri desaťročia, ktoré uplynuli od vzniku samostatnej Slovenskej republiky… aj na to, ako tieto zmeny zasiahli náš región a ako sa premietli na stránky našich novín,“ uviedla knižnica na svojej oficiálnej facebookovej stránke.
Na tomto podujatí mala príhovor i šéfredaktorka Ružena Hornáčeková, z ktorého s jej láskavým dovolením zacitujeme:
„Môj otec sa ma skoro pred 40 rokmi spýtal, či robím dobre, keď obrazne povedané, ‚stavbársky kabát‘ vešiam na klinec a prechádzam do novín. Keď sa ma ako starostlivý rodič spýtal, či ma redaktorská práca uživí, či a načo mi je treba ísť študovať žurnalistiku…. nemohol ešte tušiť, že o pár rokov sa ku mne pridá moja sestra Janka a že spolu s ňou z okresných novín urobíme malé rodinné noviny, ktoré majú slúžiť občanom v celom okrese.
POKROK sa udržal tak dlho (a to aj v čase expandujúceho internetu) vďaka veľkej čitateľskej rodine a udržať ho pomohli a dodnes pomáhajú naši rodinní príslušníci – naša dobrá mamička Emília Moravčíková, ktorá dodnes nad nami drží pomocnú a ochrannú ruku. Pomáhali a pomáhajú nám naše deti – moja dcéra Ivka Gabúľová, ktorú som už spomínala, a po ktorej prevzal tlačenie Jankin syn Matej Kamenský, za čo svojim deťom ďakujeme. Roky nám veľmi pomáhala aj sestra Gitka.
Vraví sa, že strom nemá silu v konároch ale v koreňoch, a my dve s Jankou (hoci dosť s rozdielnymi povahami, keď u nej v našom podnikaní prevláda skôr racio a u mňa emócie) máme tie korene spoločné. Možno aj preto sme takto dlho vydržali. Veď to bolo celkom za vyše 30 rokov, čo spolu podnikáme okolo 1600 vydaní novín. A to aj popri ťažkých rodinných a zdravotných skúškach, a prečo si nepriznať, že aj finančných problémoch. Napriek tomu sa nestalo, aby POKROK za tie roky čo len jediný raz nevyšiel.
Dnes už viem, že okresné noviny POKROK – neboli pre nás len zdrojom podnikania ale sú aj kronikou okresu, ktorú sme sa s Jankou snažili zaznamenávať a písať pravdivo a poctivo. Či to tak bolo, ukáže budúcnosť,“ povedala Ružena Hornáčeková.
Spomenula tiež, ako v roku 2022 plánovala, že počas celého roku 2023 budú na stránkach okresných novín spomínať. „Plánovala som, že sa budeme v roku výročia novín obzerať do polstoročnej minulosti, že budeme hľadať našich známych a významných ľudí…plánovala som veľké stretnutie s našimi bývalými spolupracovníkmi, s našimi dopisovateľmi, našimi významnými inzerentmi, predajcami a distribútormi – bývalými, súčasnými členmi našej redakčnej aj tej skutočnej pokrvnej rodiny…zvažovala som, kde sa takéto veľké množstvo mne blízkych a vzácnych ľudí zmestí … a zrazu to bolo celkom inak. Zistila som, že nemocničná posteľ zastaví všetky plány. Neviem, či to bolo preto, že som takto pred rokom vyslovovala svoje priania pred mnohými ľuďmi a nahlas. Počul ich aj Pán Boh. Preto dnes už o svojich plánoch nepoviem ani slovo, ale ideme, samozrejme, ďalej.“
Noviny zvyčajne netvorili len dvaja – traja ľudia, preto sme aj my mali okolo seba nielen šikovných redaktorov ale aj grafikov , na ktorých sme sa vedeli spoľahnúť. Všetkým redaktorom a grafikom, ktorí pracovali v POKROKU od roku 1994 dlhšiu dobu a novinám vtlačili svoju pečať, chcem úprimne poďakovať . Boli to: Ing. Marián Suja, Ľubomír Čižmár, Ing. Peter Horváth, Mgr. Zdenka Kováčová, Marian Sedlačko, Editka Debnárová, Ing. Peter Gašparovič, Mgr. Štefan Koči, Peter Rakyta a samozrejme ďalší, ktorí aj kratšiu dobu v redakcii pobudli.
Veľmi si cením priam nadštandardnú spoluprácu s našimi regionálnymi redaktormi s Mgr. Klaudiou Urdovou z STVR Rádio Regina a kameramanom TV Markíza Marianom Vladovičom. Okrem kmeňových zamestnancov redakcie máme aj bohatý dopisovateľský kolektív, s ktorým roky spolupracujeme: Eva Šoóšová, PaedDr. Ján Fekete, Mgr. Mária Hroncová, PhDr. Marta Kamasová a ďalší.
Ďalej sú to športoví, hlavne futbaloví komentátori, predstavitelia samospráv, inštitúcií, stredných, základných a materských škôl… skrátka sú to desiatky, ak nie stovky aj občasných spolupracovníkov redakcie. Každému jednému človeku, ktorý čo len raz dodal nejaký príspevok do našich novín, patrí moje poďakovanie.
Nechcem a nemôžem zabudnúť poďakovať sa portálu Sobotnik.sk, za to, že si si dal námahu zachytiť a opísať vyše päťdesiatročnú cestu POKROKU, aj za to, že si ma pobádal k autorizácií a doplneniu údajov. Srdečná vďaka, že si niekto všimol, že tu POKROK už toľko rokov existuje.
A keďže sa hovorí, že nikdy nie sme takí starí, aby sme nemohli snívať, ja by som rada dnes, keď si pripomínam nerozlučné tridsaťdeväťročné pevné spojenie s POKROKom, prezradiť tajný sen:
Môj posledný novinársky sen
„Prijala by som si – vybudovať – vytvoriť – stvoriť – skrátka dať dohromady tím ľudí – novinárov – nie úradníkov, ktorí tvoria články od stola v redakcii. Priala by som si, aby sme v okrese našli takých ľudí, ktorí idú priamo do terénu nasávať atmosféru skutočného života, ktorá musí byť článku zrejmá, ktorú musí človek cítiť.
Ak skutočný novinár píše o pekárovi, čitateľ by mal ‚cez noviny cítiť‘ vôňu čerstvo upečeného chleba. Keď píše o žatve, čitateľa by malo, obrazne povedané, ‚svrbieť telo‘, lebo si vie predstaviť ťažkú prácu poľnohospodárov, ktorým sa na spotený chrbát lepia ostne klasov. Priala by som si nájsť do redakcie ľudí, ktorí by necítili byť v teréne ako nevyhnutné zlo, ale ako šancu zachytiť miesto, kde to žije – v jeho neopakovateľnej podobe. Člen redakcie môže byť akokoľvek presný vo faktoch pri písaní, ale ak jeho články nemajú tú‚ žiaducu životnú miazgu’, je to len úradník.
Verím, že sa mi ešte niekedy podarí dať dohromady kolektív ozajstných novinárov, ktorí radi pôjdu do terénu loviť témy a písať o živote, ktorí budú vedieť samostatne robiť – od nájdenia témy cez jej zaujímavé a pútavé žurnalistické spracovanie, až po graficky nápadité zalomenie,“ zakončila Ružena Hornáčeková.
Okrem týždenníka POKROK vydávala redakcia aj rôzne publikácie. Tu sú skeny niektorých z nich:
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.