MARIAN MESIARIK: Riadim sa heslom, že človek je šťastný iba vtedy, ak robí šťastnými iných

Polovicu života strávil ako dobrovoľník. Štyridsaťročný Fiľakovčan Marian Mesiarik je v regióne známy ako angažovaný hasič, skaut, múzejník, turista. Svoj doterajší osobný život obetoval zlepšovaniu svojho okolia a inšpirovaniu mladých. Čo ho k tomu viedlo a čo pre to musel obetovať, sa dozviete v našom rozhovore.

Dlhé roky ste zamestnancom Hradného múzea vo Fiľakove. Miestni vás však poznajú viac ako „dobrovoľníka na plný úväzok“ – dobrovoľné hasičstvo, skauting, turistiky, bádanie… Kedy a čím vás očarilo dobrovoľníctvo?

Ja si to ani príliš neuvedomujem, že robím dobrovoľnícke činnosti. Je to prirodzená súčasť môjho života. Príde nejaký nápad, ktorý by som chcel zrealizovať, lebo si myslím, že by to buď vedelo niekomu pomôcť, alebo mať iný hlbší zmysel. Inokedy chcem zas predstaviť niečo nové ľuďom. Mám okolo seba podobne zmýšľajúcich ľudí, preto sa nápadu chytíme a začneme ho pripravovať. Takto vzniká väčšina projektov, ktorých som súčasťou.

Pre mnoho ľudí by také množstvo dobrovoľníckej činnosti bolo mimo komfortnej zóny. Radšej sú doma a venujú sa svojej „bubline“.

Mňa osobne to z komfortnej zóny nevyvádza, toto je moja komfortná zóna. Keď pracujem na nejakom projekte, cítim sa dobre. Keď nemám čo robiť, chytá ma „depka“. Vždy musím na niečom pracovať, to dáva môjmu životu zmysel. Riadim sa dvomi heslami.

Jedno pochádza od zakladateľa skautingu, ktorý povedal, že vždy musíme ďalším generáciám nechať svet o kúsok lepší, ako bol. A človek je vtedy šťastný, keď robí šťastným iných. Druhé heslo je od Einsteina, že život má zmysel len vtedy, ak ho žijeme pre iných. Tieto myšlienky ma vedú k dobrovoľníctvu po celý život.

Ktorá bola prvá organizácia, v ktorej ste začínali?

Vo Zväze skautov maďarskej národnosti som od roku 1994. V tej dobe nebolo v meste veľa mládežníckych organizácií. Okrem futbalu, ale to nikdy nebol môj svet. Moja rodina nikdy nepatrila k bohatým, nemohli sme si dovoliť drahé tábory. Tie skautské boli dostupné, nocovali sme vždy v stanoch, v lese. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života.

Skauting ma vychoval a cítil som potrebu vrátiť organizácii to, čo mi dala. V 18 rokoch som sa stal vedúcim, chcel som deťom odovzdať to, čo ma skauting naučil. Ukázať im smer, naučiť tímovú spoluprácu. Získal som za približne 10 rokov ich aktívneho vedenia veľa skúseností.

Až do toho roka ste boli dlhé roky predsedom miestnych dobrovoľných hasičov. Čo táto činnosť obnášala a prečo ste sa jej rozhodli vzdať?

U mňa je zrejme 10 rokov ten čas, keď sa jednej veci dokážem venovať aktívne a naplno. Potom prichádza vyhorenie a cítim, že to je organizácii viac na škodu, ako na úžitok. Stále ostávam členom zboru, ale vzdal som sa vedúcej funkcie.

Tak to bolo aj pri skautingu. Skončil som s ním v roku 2014, kedy prišla myšlienka znovuzaloženia DHZ, ktorý nadväzoval na vtedy 120-ročnú tradíciu hasičstva v meste. Chcel som byť len radový člen, ale nikto nechcel vziať funkciu predsedu, tak som sa na to podujal. Opäť prešlo 10 rokov, odkedy som bol predseda a jeden z veliteľov DHZ. Bolo tam toľko úloh, že by to vydalo minimálne na pol úväzku. Okrem klasickej hasičskej činnosti aj administratíva, projekty a neustále motivovanie ľudí, aby sme udržali partiu pokope.

Je iné motivovať platených zamestnancov v práci, ako dobrovoľníkov, ktorí to robia vo voľnom čase, často na úkor svojich rodín. Vyčerpalo ma to a opäť som pocítil, že moje predsedanie už nie je na osoh. Zbor potrebuje nové vedenie s novou energiou. Stále ostanem aktívnym členom v zbore, ale potrebujem si psychicky oddýchnuť.

Pracujete v múzeu, máte zrejme blízko k histórii. Súvisí vaše nadšenie v tejto téme s obnovou Koháryho kúrie, v ktorej ste zainteresovaný?

V tejto práci som sa veľmi našiel, hoci nemám vyštudované nič spoločné s históriou. Vyštudoval som strojarinu, no história ma vždy bavila. Cítim sa tam dobre, práca je zaujímavá a sme dobrý kolektív. Obnova kúrie bola spätá so skautingom, keďže je naším sídlom. Je to dlhý, takmer 20-ročný projekt, pri ktorom som svoju civilnú prácu zužitkoval.

Nie som murár, aby som vedel prispieť prakticky, zameriaval som sa skôr na štúdium histórie kúrie a zisťovanie, ako pôvodne vyzerala. Tiež sa o nej snažím rozprávať a približovať ju ľuďom. Kúria stále prechádza veľkou rekonštrukciou a v tomto alebo budúcom roku by už mohla byť viac sprístupnená verejnosti. Tam opäť príde rad na mňa pri jej prezentácii.

Okrem „klasických“ organizácií ste založili aj Bunker team, či projekt Palóc kalauz. O čom sú tieto činnosti?

Partia nadšencov sme ako Bunker team začali neformálne fungovať v rokoch 2018-19. O dobe, kedy prechádzal Fiľakovom front II. svetovej vojny, sme toho veľa nevedeli, ani sme sa toho veľa neučili. Začali sme preto bádať po protileteckých krytoch, objavovali sme ich a následne aj prezentovali verejnosti.

Väčšinou sme boli partia tých istých ľudí – niektorých členov zo skautingu a z DHZ, ktorí sa o túto časť histórie tiež zaujímali. Dnes už máme iba občasné stretnutia a objavujeme tajomné miesta na okolí, lebo vo Fiľakove sme už asi prebádali všetko (smiech).

Palóc kalauz je videovlog, ktorý som spustil počas covidu. Vzniklo to veľmi spontánne, keď som na svoj súkromný profil dával fotky z miest, ktoré som v rámci voľnočasovej turistiky navštívil. Ľudia mi písali, kde sa to nachádza, ako sa tam dostanú, a tak som začal natáčať videá.

Spočiatku v maďarčine ako Palóc kalauz, dnes už sú dostupné aj po slovensky pod menom Outdoorlife. Vlogmi chcem ľudí navnadiť na to, aby išli do prírody a objavovali krásy okolia. Vo videách však neukážem všetko, aby mali čo objavovať aj sami.

Ovplyvňovalo množstvo aktivít váš rodinný život? Museli ste sa kvôli tomu niečoho vzdať?

Môj život to ovplyvňovalo zásadne. Žiadny súkromný život som v podstate nemal. Prednedávnom sme však so snúbenicou kúpili rodinný dom, ktorý sme renovovali. Potreboval som čas, aby som sa tomu mohol venovať, preto išla v tom čase aj moja aktivita pri DHZ trocha bokom.

Dom je 10 km od Fiľakova, čo tiež ovplyvnilo moju schopnosť nastúpiť na akútne výjazdy, nevedel som sa dostaviť včas, iba keď som bol vo Fiľakove v práci. To tiež prispelo k môjmu rozhodnutiu prenechať stoličku inému. Človek si po tom, ako 20 rokov „obetoval“ dobrovoľníckej činnosti a iným, potrebuje dať dokopy súkromný život a nájsť si čas aj na seba a na rodinu.

Vrabce čvirikajú, že pripravujete na tento rok niečo nové. Môžete prezradiť viac?

Mám v hlave dva nové projekty. Prvá vec bude pre osamelých seniorov alebo ZŤP. Máme border kóliu, ktorú pripravujeme na kanisterapiu. Uvidíme, či sa to podarí a prejde skúškami.

Druhý projekt je spätý s prírodou a bude zameraný na psychickú pomoc ľuďom, ktorí to v tejto dobe potrebujú. Bude to zaujímavé, neviem o tom, že by to na okolí niekto iný robil. Zatiaľ však neprezradím viac. Malo by to byť vonku v lete.

Foto: archív Marian Mesiarik