Martin Sekréneš (†87): Príbeh baníka, ktorý zažil zlaté časy baníctva na Gemeri

REVÚCA/JELŠAVA/SIRK-ŽELEZNÍK – Zažil časy baníctva, ktoré boli úplne neporovnateľné s dneškom. Žiadne ťažké mechanizmy a nakladače, ale poctivá ručná práca, vrátane odstrelu či nakladania horniny do banských vozíkov. Baník Martin Sekréneš strávil v deviatich rôznych baniach 40 rokov svojho života. V júni 2025 nás navždy opustil vo veku 87 rokov, radi by sme mu preto venovali tento spomienkový článok.

So skromným baníkom sme sa zoznámili pred niekoľkými rokmi na podujatí Poklady Železníka, kam pravidelne chodieval, kým mu to zdravie dovolilo. Zatiaľ čo mnohí iní návštevníci tejto akcie chodievali na Železník spoznať niečo nové a dozvedieť sa históriu kedysi významnej baníckej lokality, pre neho mala osobitý význam. Veď práve tu v roku 1956 ako baník začínal.

Pre portál Mynovohrad.sme.sk si v roku 2022 v tejto súvislosti zaspomínal, že pracoval na Šrobárke, v štvrtej šachte z celkovo deviatich, ktoré tam boli. V železníckych baniach napokon strávil osem rokov, no zrejme by to bolo aj dlhšie, keby tamojšie železorudné bane v roku 1964 nezatvorili. Dôvodom bolo takmer vyťažené ložisko, ktoré bolo kedysi najväčším v celom Uhorsku.

„Od 1. januára 1965 tak niektorí baníci prešli pracovať do Lubeníka a ďalší do Jelšavy. Ja som šiel robiť do bane v Jelšave,“ uviedol Sekréneš pre Mynovohrad.sme.sk. To preňho znamenalo určité zmeny, keďže v Jelšave sa neťažila železná ruda, ale magnezit (ktorý tam dobývajú dodnes). Rozdiel bol nielen v spôsobe ťažby, ale napríklad i v tom, že jelšavské bane nemali výdrevu, teda výstuž štôlní.

Počas 40 rokov baníckej kariéry Martina Sekréneša sa toto odvetvie zásadne zmenilo. Ako si zaspomínal, namiesto ručného nakladania rudy do vozíkov sú dnes na „dobývkach“ stroje s počítačmi. Automatizácia sa teda nevyhla ani tejto oblasti priemyslu. Pre baníkov to znamenalo zlepšenie ich pracovných podmienok, keďže v minulosti neboli zranenia a úrazy ničím výnimočným, hlavne pri doprave vyťaženej rudy.

Hoci Martin Sekréneš už, bohužiaľ, nie je medzi nami, jeho spomienky zostanú pre ďalšie generácie zachované. Zhrnul ich totiž v neveľkej publikácii Putovanie po baniach v Železníku a Jelšave, kde zaznamenal popis práce v baniach a jej organizáciu tak, ako ju sám zažil.

Ďalšie spomienky sú zachytené v dokumentárnom filme Železník z roku 2015, ktoré natočilo občianske združenie Skryté Poklady Slovenska. Hneď v úvode snímky starý baník spomína, ako boli v roku 1964 stráne Železníka úplne iné než dnes. Nepokrýval ich les, ale pastvy.

Vo filme ukázal aj banícku výbavu, vrátane baníckeho kladiva, a zaspomínal si tiež na štôlňu Ladislav, ktorá bola kedysi centrom ťažby na celom Železníku. Neodmysliteľnou súčasťou jeho výbavy ako banského technika bolo vždy banícke kladivko či sekerka „fokoš“, ktorou vedel poklepnutím na drevené piliere v bani podľa zvuku skontrolovať ich správne osadenie, pevnosť. Taktiež s ňou vedel zhodiť malé kusy horniny zo stien či stropu aby nespôsobili neskôr väčšie škody.

V dokumente vyrozprával aj príbeh ako pri nektorom z odstrelov v bani prišiel takmer o zrak a sluch. Hovoril i o vyše dvojkilometrovej dolnosirkovskej štôlni či nákladných vláčikoch v bani, kde úzkorozchodná lokomotíva BND-30 za sebou ťahala aj 30 či 35 banských vozíkov.

Ďalšou zaujímavosťou, o ktorej sa zmienil, bolo vetranie baní. „V bani bol treba vzduchu. Jednak vetrať po odstreloch a tiež, aby mali baníci čerstvý vzduch. Veď tam mali niektoré pracoviská teplotu 40 až 41 stupňov Celzia. Robilo sa tam len v takých zásterkách,“ doplnil Sekréneš.

Jeho životný príbeh sa naplnil. Dnes odpočíva na cintoríne v Sirku, pod horou Železník, len pár metrov od štôlne kde strávil prvé roky svojej profesnej kariéry.

Foto: OZ Skryté Poklady Slovenska