V Lehote nad Rimavicou ožívajú tradície. Páračky sa konali už druhýkrát

LEHOTA NAD RIMAVICOU – Páračky sú dnes už takmer zabudnutou tradíciou, hoci kedysi neodmysliteľne patrili ku koloritu každej dediny. Zachrániť tento starodávny zvyk sa snaží obec Lehota nad Rimavicou (okres R. Sobota) spolu s miestnym spolkom Slovenského červeného kríža (SČK).

Vlani preto zorganizovali prvé obnovené páračky a tohto roku na ne v sobotu 25. októbra 2025 nadviazali druhým ročníkom. Účasť bola ešte vyššia ako vlani, narátali sme celkovo 24 šikovných párov rúk. Atmosféru pravých páračiek dokresľovalo tradičné jedlo, ktoré sa pri tejto príležitosti jedávalo – šišky (v regióne nazývané herovce), kukurica s makom a nechýbal ani čaj s rumom.

Peria na páračky je dostatok

Vlani, pri prvom ročníku, museli organizátori riešiť problém s nedostatkom peria na páranie. Na tento účel sa totiž používa husacie perie a dnes sa husi chovajú už len zriedkavo. „Našťastie, napokon nám ho poskytla jedna z našich členiek. Tohto roku sme ho mali dosť, dokonca máme aj na ďalšie štyri ročníky,“ vysvetlila s úsmevom Jarmila Szepessyová, predsedníčka miestneho spolku SČK v Lehote nad Rimavicou.

Ako pre Sobotnik.sk uviedol starosta Lehoty nad Rimavicou Ivan Antal, páranie peria spojili s ďalšími dvoma akciami. „Začali sme páračkami a pokračovali divadlom pri príležitosti mesiaca úcty k starším. Šlo o detektívnu komédiu Každý má svoju pravdu, s ktorou sa predstavil divadelný súbor Daxner z Tisovca. Na záver sme zablahoželali našim jubilantom, ktorí oslavujú okrúhle výročia. Pripravili sme pre nich posedenie, malé darčeky a zápis do kroniky,“ priblížil starosta.

Spolu s predsedníčkou SČK sa zhodli, že obnovenú tradíciu chcú určite udržať a pokračovať v nej, keďže o to majú záujem aj samotní ľudia. „V spolku máme 43 členov a dnes prišlo 24 z nich,“ podotkla Szepessyová na margo účasti na páračkách.

Zaznela aj heligónka a spev

Správne páračky nemôžu byť bez spevu. Tak, ako vlani, aj tohto roku sa o hudobnú stránku podujatia postaral heligonkár Jozef Červeň. Pochádza z Oravy, ako IT-čkar žije a pracuje v Bratislave a jeho veľkou záľubou je heligónka.

„U nás na Orave sme každú nedeľu chodievali doobeda do kostola a poobede na guľáš. Dali sme si vínečko a aj spievali. Takže do 19 rokov, kým som žil na Orave, som už mal v hlave uložených veľmi veľa pesničiek,“ zaspomínal si heligonkár.

V Bratislave mu bolo otupno a keďže mali doma starý akordeón, začal hrávať pesničky, ktoré si pamätal. „Lenže akordeónový zvuk sa mi nepáčil, keďže je taký komorný. Mne sa páči heligónka, u nás na Orave som vyrastal na terchovskej muzike a ten zvuk sa mi veľmi páčil,“ vysvetlil Červeň.

V 36 rokoch si preto dal vyrobiť prvú heligónku u výrobcu týchto nástrojov Ladislava Duraja zo Žaškova. „Na nej som sa naučil hrať ako samouk. Mám dvoch bratrancov, ktorí sú akordeonisti a venujú sa folklóru. Jeden z nich mi trochu pomohol, ale väčšinou som sa učil sám,“ podotkol.

Ako heligonkár chodieval napríklad na Podpolianske slávnosti, keďže podpoliansky štýl tejto hudby sa mu veľmi páči. Od tamojších heligonkárov sa tiež čo-to podučil. „Stále sa však učím, je to na celý život,“ dodal Červeň s úsmevom.

V Lehote nad Rimavicou má chalupu, na ktorú dochádza z Bratislavy a postupne ju obnovuje. Rád využil príležitosť zahrať aj na páračkách.„Pozval ma starosta a som rád, že si môžem zahrať. Je to veľmi príjemné, že tieto dámy, niektoré aj 80-ročné, si tu so mnou zaspievali a tancovali. Vtedy sa veľmi dobre hrá,“ zakončil šikovný heligonkár.

Prečítajte si aj článok z minulého ročníka:

Foto: Sobotnik.sk